Kalo-kalo, slovo v jorubčine, jedného z jazykov používaných v Nigérii, možno preložiť ako kasíno či hrací automat. Miesto, kde si výmenou za maličký vklad kupujete nádej na ohromnú výhru, ktorá vám zmení život. Neúspech vás neodradí. Veď ste takého šťastlivca videli na vlastné oči, alebo ste prinajmenšom počuli o niekom, kto ho videl.
Šancu udrží pri živote ďalších pár drobných, zas a zas. Bez ohľadu na to, či sa raz naozaj dočkáte výhry, táto hra má jediného skutočného víťaza: majiteľa kasína. V Nigérii sa vžilo slovné spojenie kalo-kalo capitalism. Teda kasíno kapitalizmus.
Slovenské deväťdesiate roky minulého storočia utkveli v pamäti šuštiakovými súpravami, prvou generáciou mafiánov, vulgárnych, nevkusných a na všetko pripravených, a mítingami na Pasienkoch. No nielen tým.
V dedinských krčmách a v staničných bufetoch sa objavili hracie automaty a pri nich postávajúce stratené existencie. Mnohých z nich tzv. transformácia požula a vypľula kdesi na dno čoraz nerovnejšej spoločnosti. Stratenú nádej a dôstojnosť sa usilovali kúpiť päťkorunáčkami. Popularita telenoviel, vedomostných súťaží a lotérií dokazovala zúfalú snahu uveriť, že vo zvlčilom svete sa možno k šťastiu dopracovať aj dobrým srdcom, talentom a „zdravou“ ochotou riskovať.
Po pár hojných rokoch (pre niektorých skutočne bohatých, pre iných aspoň trochu lepších) sme sa chytili do ďalšej krízy, tentoraz do omnoho širšej, globálnej. V porovnaní s deväťdesiatymi rokmi nám zatiaľ pripadá menej brutálna. Nožnice nerovností sa však roztvárajú rýchlejšie.
Nezamestnanosť rastie, kvázi vyvážanie nezamestnaných do zahraničia je ťažšie. A problémy tlačia aj na tých, ktorým šikovnosť, šťastie či vzdelanie ešte pred pár rokmi garantovali tisíceurový plat, služobný mobil (to aby mohli e-maily kontrolovať aj cez víkend) a pochybnú výsadu zavesiť si na krk dvadsaťročnú hypotéku. V kalo-kalo sa dá chvíľu vyhrávať. No nie zvíťaziť. Keď sa karta obráti, aké budú výsledky?
Ako ukazujú súčasné protesty v Španielsku, masový konflikt môže spustiť aj pomerne triviálny, lokálny problém. Nepopulárne rozhodnutie vedenia stredne veľkého mesta Burgos by ťažko viedlo k násilným protestom po celej krajine, ak by v nej dlho nebublal pocit, že politická elita je arogantná, skorumpovaná, zahľadená do vlastných záujmov. Presvedčenie, že jediný spôsob, ako získať právo spolurozhodovať o verejných otázkach, je pobiť sa oň.
Môžeme sa uspávať ilúziou, že nie sme Španielsko, že patríme k tej akože lepšej Európe, že máme žreb, ktorý vždy vyhráva. Smerujeme k spoločnosti, ktorú v roku 1999 opísal nigérijský ekonóm Sam Aluko slovami: „Chudobní nemôžu spať, pretože sú hladní. A bohatí nemôžu spať, pretože chudobní sú hore, a sú hladní.“