Únia sa teraz upína na obchodnú a investičnú dohodu s USA, ktorá má oživiť hospodárstvo. Ozývajú sa však varovné hlasy.
O pripravovanej Transatlantickej dohode o obchode a investíciách (TTIP) počúvame ako o „výnimočnej príležitosti pre posilnenie hospodárskeho rastu a tvorby nových pracovných miest“. Zároveň sa posilní pozícia oboch aktérov v globálnej konkurencii s ostatnými veľkými ekonomickými hráčmi. Toľko oficiálna interpretácia.
Už krátko po začatí rokovaní sa však ukázalo, že sa nevyhnú veľkému záujmu verejnosti. Z dobrých dôvodov. Za jazykom obchodu a investícií sa skrýva mnoho zásadných problémov okolo zdravia ľudí, životného prostredia, sociálnej ochrany a pod.
Európsku komisiu, ktorá si TTIP vybrala za priam strategický politický projekt, a podporovateľov dohody na národných úrovniach to samozrejme znepokojilo. Ešte v čerstvej pamäti je prípad ACTA. Vlani v novembri prenikla do médií „komunikačná stratégia“ komisie, ktorá vychádzala z premisy: verejná mienka môže byť problém, ľudí treba presvedčiť, že sa mýlia.
Hlavné výhrady voči TTIP si však zaslúžia viac pozornosti, ako len sofistikovanú presvedčovaciu kampaň. Medzi najkontroverznejšie časti patrí ustanovenie, ktoré by firmám umožňovalo žalovať vlády v prípade, ak prijatá sociálna či environmentálna legislatíva poškodzuje ich tzv. legitímne očakávania zisku.
Nechajme bokom komplikovaný problém, čo znamená legitímne očakávanie zisku. Podobné pravidlo je súčasťou aj iných hospodárskych a obchodných dohôd, napríklad NAFTA, či nedávno podpísanej dohody medzi Európskou úniou a Kanadou. Má slúžiť na ochranu investorov, a teda na zlepšovanie investičného prostredia.
Problém však nastane, keď sa „legitímne očakávanie“ zisku dostane do konfliktu s očakávaním občanov, že vlády budú zvyšovať kvalitu ich života, napríklad aj účinnejšou ochranou v sociálnej či environmentálnej oblasti. V tom prípade má záujem firmy prednosť, alebo vláda zaplatí tučné odškodné.
Problematický môže byť aj vplyv na verejné služby. Už pri schvaľovaní tzv. Bolkensteinovej smernice, ktorá mala liberalizovať trh so službami, išlo o veľmi citlivú oblasť. Verejné služby ako zdravotníctvo, školstvo a podobne plnia dôležité sociálne funkcie. Parametrom ich „úspešnosti“ nie je ziskovosť, ale univerzálnosť pokrytia, kvalita a rovnosť prístupu.
Štáty preto regulujú spôsob ich poskytovania aj to, kto a za akých podmienok môže byť ich poskytovateľom. Verejné služby napokon – pod tlakom občanov – z pôsobnosti európskej smernice čiastočne vyňali. Uplatňovanie niektorých klauzúl TTIP by však mohlo posilniť tlak na liberalizáciu a privatizáciu v týchto sektoroch.
Podľa oficiálnych vyjadrení vkladajú európske elity do Transatlantickej obchodnej a investičnej dohody veľké nádeje. V poriadku. Nemali by sa však snažiť riešiť „problém“ s nedôverčivou verejnosťou, ale to, čo obavy vyvoláva: vplyvy dohody na sociálnu a environmentálnu ochranu.