Načali sme nové milénium, budúcnosť je green, budúcnosť je smart, život bude cool. Talentovaní budú odmenení, svet, v ktorom je hlavným aktívom inteligencia, kreativita a inovácie, otvára brány k netušeným možnostiam.
No na zatracované 20. storočie budeme možno ešte spomínať ako na šťastnú dobu viery, že ľudia môžu byť skutočne rovní. Na jeho začiatku prevládala v Spojených štátoch viera, že americká spoločnosť je spravodlivejšia než európska. Oproti starému kontinentu, zaťaženému dedenými privilégiami a majetkom, mal stáť nový svet, v ktorom bola nerovnosť len výsledkom rozdielnych schopností a snahy.
V nasledujúcich desaťročiach prešiel svet hrôzami dvoch svetových vojen, politickými a hospodárskymi krízami a paradigmatickými zmenami v chápaní povinnosti štátu voči občanom, spoločnosti voči jej členom. Vďaka politickým odpovediam na tieto otrasy – progresívne dane z príjmu a majetku, sociálne systémy, štátna hospodárska politika – vstupovali európske krajiny aj USA do druhej polovice minulého storočia ako omnoho rovnejšie spoločnosti.
Na špici spoločenskej pyramídy bolo koncentrovaného menej majetku. Tieto zmeny živili nádej, že sme našli cestu z nestability minulosti – kapitalizmus bez kapitalistov, nerovnosť poznaná už iba z Balzacových románov. To, že zlaté časy netrvali tak dlho, a situácia sa začala opäť obracať v 80. rokoch, sa povedalo už mnohokrát. Príjmové nerovnosti vnútri vyspelých ekonomík začali narastať a rozdiely v kvalite života ešte umocňuje rozpad sociálnych systémov. Miera koncentrácie majetku je dnes podobná ako v rokoch pred prvou svetovou vojnou.
Je to len dočasný výkyv „politického kyvadla“? Ekonóm Thomas Piketty vo svojej najnovšej knihe Kapitál v dvadsiatom prvom storočí (Capital in the Twenty-First Century) tvrdí, že ani náhodou. Naopak – výnimkou bolo rovnostárske 20. storočie. Podľa Pikettyho dlhodobé trendy distribúcie majetku ukazujú, že sa vraciame k „normálu“.
Nerovnosti sa zväčšujú, tlmiace mechanizmy sa vytrácajú a s tým sa znovu vracia medzigeneračná reprodukcia privilégií. Možno nemajú podobu šľachtických titulov (zatiaľ?), životné šance nositeľov (a, naopak, tých neprivilegovaných) však ovplyvňujú v podobnej miere. V jednom z rozhovorov autor knihy upozorňuje na riziko, že smerujeme k spoločnosti, ktorá bude ešte nerovnejšia než v 19. storočí. Bude kombinovať dedenú nerovnosť a meritokratický diskurz, podľa ktorého si tí menej šťastní môžu za svoju biedu sami.
Pikettyho kniha môže viesť k veľmi pesimistickému záveru. Demokracia, ktorú si dokázali pre svoje záujmy skrotiť majetkové elity, nedokáže zabrániť rastu nerovností. Sociálne spravodlivejšia spoločnosť bola v minulosti najmä výsledkom násilných otrasov. Žiadne green, smart a fair. To maximum, v čo môžeme veriť, je schopnosť poučiť sa z minulých tragických chýb.