Dopyt po päťročných gréckych dlhopisoch v stredu vysoko prevýšil ponuku a vláda v Aténach môže počítať s úrokovou mierou okolo piatich percent. Na prvý pohľad nie je zrejmé, prečo by ich niekto chcel kúpiť.
Pred dvoma rokmi prešla krajina selektívnym defaultom. Verejný dlh je asi 175 percent HDP a šance na jeho skresanie na udržateľnú úroveň sú – aj podľa Medzinárodného menového fondu – minimálne. V kuloároch sa povráva o ďalšej reštrukturalizácii a novom záchrannom programe. Politická situácia má od stability ďaleko. Keď parlament nedávno schvaľoval ďalší balíček úsporných opatrení, požadovaný medzinárodnými veriteľmi, vládna väčšina visela na jedinom hlase. Tento týždeň ochromil krajinu ďalší masový štrajk.
Napriek tomu rozhodnutie vlády ísť na finančné trhy práve teraz dáva zmysel. Z politického hľadiska premiér Antonis Samaras potrebuje pozitívny signál. Blížia sa voľby do Európskeho parlamentu a vládne strany potrebujú zabrániť debaklu. Úspech opozície (najmä Syrizy) síce v domácej politike nič priamo nezmení, bol by však dôležitým signálom. Úspešná aukcia dlhopisov, hoci ide o relatívne malú sumu, Samarasovi čiastočne rozväzuje ruky aj v nekonečných rokovaniach s Trojkou, požadujúcou ďalšie reformy.
Ekonomické podmienky sú vlastne tiež ideálne. Medzinárodní investori ešte stále veria, že Európska centrálna banka je ochotná byť veriteľom poslednej inštancie pre krajiny na periférii menovej únie. Alebo sa prinajmenšom neodvažujú jej pozíciu otestovať. Hrozba deflácie navyše ECB pravdepodobne dovedie k ďalšiemu uvoľneniu menovej politiky.
Grécko dostáva verejné financie zdanlivo pod kontrolu. V roku 2013 hospodárilo s prebytkom (pred započítaním splácania úverov), a hoci je to za cenu rastúcej sociálnej mizérii, politickej nestability a podlomenej ekonomiky, na papieri to vyznieva ako dobrá správa. Z krátkodobého hľadiska to teda vyzerá v poriadku, motivácie sú racionálne – dokonca aj investorov, ktorí môžu veriť, že ak bude naozaj najhoršie, ECB svoj sľub splní. Opatrný optimizmus však stojí na predpoklade, že EÚ je na dobrej ceste v riešení príčin problémov, ktoré ju v roku 2010 dostali do hlbokej krízy.
To je však značne odvážny predpoklad. Od pamätného vyhlásenia šéfa ECB Maria Draghiho z leta 2013, ktoré menovú úniu zachránilo, sa udialo zúfalo málo. Riziko prenosu problémov medzi bankami a verejnými rozpočtami je stále vysoké, a banková únia tu ešte peknú chvíľu nebude. Rozpočtová koordinácia je jednostranne reštriktívna a tzv. koordinácia makroekonomických politík nerovnováhy v eurozóne nerieši, len sa snaží zatiaľ neúspešne nanútiť všetkým model exportom ťahaného rastu.
„Dobré správy“ môžu viesť k neoprávnenému pocitu bezpečia, a keď najbližšie nečakaná udalosť (v krajinách eurozóny, v USA, Číne, Rusku) vyvolá nové kolo paniky, sme tam, kde sme boli. Preto, opatrne s opatrným optimizmom.