Počtu kandidátok sa netreba čudovať. Úlohu zohráva pomerne nízka kaucia a vysoká šanca na úspech. Skúsme hrubý prepočet. Slovensko má v europarlamente 13 mandátov. V závislosti od množstva „prepadnutých“ hlasov (stranám, ktoré sa do Štrasburgu nedostanú) a množstva strán, ktoré sa umiestnia okolo hranice zvoliteľnosti, sa táto hranica pohybuje niekde medzi 5 a 7 percentami. Počítajme s nižším údajom – pri 29 kandidátkach tých hlasov asi prepadne viac a predvolebné prieskumy naznačujú, že medzi 4 a 8 percentami bude tlačenica.
Buďme optimisti a predpokladajme 25-percentnú účasť. Na zisk mandátu v europarlamente by tak mohlo stačiť 55-tisíc hlasov (v roku 2009 pri účasti asi 20 % stačilo SNS necelých 46-tisíc hlasov).
Toľko fanúšikov, ako nás poučili posledné župné voľby, si dokáže získať aj hocaké vrece zemiakov s prihlúplym zostrihom. Stačí silne populistická agenda a dostatočné znechutenie voličov establišmentom. Na prvé je v témach súvisiacich s EÚ dosť miesta. Toho druhého majú slovenskí voliči na rozdávanie.
Úspech v eurovoľbách neprinesie „rýchly cash“ ako voľby do Národnej rady SR. Za odovzdané hlasy nedostanú strany žiadne peniaze. Mandát však môže byť aj tak výnosným biznisom. Plat europoslanca a súvisiace výhody – peniaze na asistentov, kanceláriu atď. – umožnia pri troche tvorivosti zaplatiť malý stranícky aparát.
Nehovoriac o politickom priestore. Ak sa využije rozumne, môže pomôcť aj presadeniu v domácej politike. Pravda nemusí, no päťročná politická a finančná poistka nie je na zahodenie.
Teda 24. mája si budeme môcť vybrať z farebného panoptika – niektorí sa pokúšajú staviť na známe tváre, iní na lákavé sľuby, ďalší zas pre istotu nesľúbia nič, spoľahnú sa na efekt novosti. Aby išli voliči k urnám s ešte väčším nadšením, máme tu aj pokus o simulovanie reprezentatívnej demokracie na európskej úrovni.
Predvolebné kampane najväčších politických skupín – ľudovcov, sociálnych demokratov, liberálov, zelených aj európskej ľavice – vedú lídri predstavovaní ako ich kandidáti na predsedu Európskej komisie. To je zaujímavý nápad, uskutočňovaný v úplne nešťastnom kontexte.
Zaujímavý, pretože v štandardných parlamentných voľbách volíte najmä vládu – koho v nej chcete, koho nie. Ak majú voliči veriť, že na ich hlase záleží, musia prinajmenšom vidieť vzťah medzi svojou voľbou a tým, kto bude mať po nej v rukách výkon moci.
Nešťastný preto, lebo Európska únia nie je zďaleka štandardnou zastupiteľskou demokraciou. Ak by sme s privretím oka považovali predsedu komisie za šéfa vlády, tak jeho vymenovanie majú v skutočnosti v rukách zástupcovia členských krajín.
Rozhodnutie padne na nekonečnej sérii bilaterálnych a spoločných rokovaní zástupcov štátov za zavretými dvermi – nie v otvorenej aréne volebného boja. Pri výbere majú štáty „brať do úvahy výsledky volieb do Európskeho parlamentu“, ale to je všetko. Je pravdepodobné, že sa nakoniec na čele eurokomisie neocitne nik z dnešných „top kandidátov“.
Na festivale demokracie to začína vyzerať skôr ako na karnevale. No nenechajme sa úplne znechutiť. Úroveň zábavy nie je o nič nižšia ako v národných voľbách – do tých sa len investuje viac peňazí a sme na ne viac zvyknutí.
Chlieb sa dnes láme na európskej úrovni. Bola by škoda nevyužiť príležitosť vyjadriť sa k tomu, kto má dostať aký veľký kus.