Vojny a pravda

27.04.2014 22:00

Po skončení bombardovania Juhoslávie v roku 1999 prezident USA Bill Clinton vo veľkom prejave zdôraznil, že bolo nutné na zastavenie režimu Slobodana Miloševiča, ktorý zavraždil desaťtisíce Kosovčanov. Kde sú tieto desaťtisíce pochované? Nikde. Neexistovali.

V Kosove prepukol po rokoch napätia v roku 1997 konflikt medzi juhoslovanskými (vtedy už v podstate srbskými) ozbrojenými silami a Kosovskou oslobodzovacou armádou. Táto nečakane dobre vyzbrojená a početná sila napádala policajné stanice a zaberala územie.

Vláda s ňou začala bojovať. Takto o situácii v Kosove najprv informovala aj západná tlač. V polovici roku 1998 zrazu začali prevažovať príbehy o údajnom vyvražďovaní civilného obyvateľstva.

Vláda v Belehrade síce obmedzovala, ale principiálne nezakazovala pôsobenie cudzích novinárov či pozorovateľov v Kosove. A práve pozorovatelia OBSE narazili v januári 1999 na masový hrob 45 zabitých ľudí pri dedinke Račak. Nikto s určitosťou nedokázal, že išlo o civilistov. Ani, že boli zavraždení regulárnymi ozbrojenými silami, a už vôbec nie na príkaz zvrchu.

Napriek tomu sa s poukazom na „masaker v Račaku“ 24. marca začali nálety. Pri nich NATO zabilo viac kosovských civilistov, okolo 90, ako sa našlo tiel v spomínanej dedine. Po obsadení provincie sa ešte pri vyšetrovaní medzinárodného tribunálu v tom istom roku údajne našli hroby približne s 2 000 telami, bez spresnenia, koľko z nich bolo civilistov a najmä, koľko zahynulo pred náletmi.

Miloševičov režim sa zachoval barbarsky a nepochopiteľne v tom, že počas náletov vyhnal státisíce Albáncov z ich domovov. To ale nemení nič na tom, že Severoatlantická aliancia začala rozsiahly konflikt na základe nedokázaných tvrdení. NATO zabilo stovky ľudí, zničilo mosty, televízne vysielače, továrne.

Fínska šéfka tímu súdnych lekárov EÚ neskôr priznala, že na ňu bol vyvíjaný nátlak, aby v správe masaker jasne opísala ako civilný a pripísala ho Srbom. Neurobila to. A chuť na dôsledné vyšetrenie zabíjaní sa po zabratí Kosova stratila. Akurát serióznejšie médiá priznali, že všetko nebolo tak, ako to vykresľovali pred vstupom vojsk do Juhoslávie.

Keď ide o geopolitické záujmy, pravda ide bokom. To môže mať rôzne podoby. Kto si už spomenie na články o tom, ako rumunský diktátor Nicolae Ceausescu údajne býval vo vilách s pozlátenými kohútikmi? Či, nedávnejšie, na informácie o osobných zahraničných účtoch Muammara Kaddáfího, na ktorých mal údajne sto, inokedy dokonca dvesto miliárd dolárov? Nikdy sa nenašli, podobne ako tie zlaté kohútiky.

Ceausescu bol síce štátnický megaloman, ale osobne žil skromne. Keďže išlo o aj tak nepríjemné figúry, nepresnosti nakoniec nikomu neprekážali. Inokedy pravda verejnosť rozhorčí, ako po dokázaní nezmyslov o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, ale následky to už aj tak nezmení.

Aj ako súčasť dnešného pretláčania sa o Ukrajinu mocné vládne aj medzivládne organizácie vydávajú „fakty“ a príbehy pripravené na rýchlu mediálnu konzumáciu. Ako sa raz na ne budeme pozerať?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#EÚ #Srbsko #vojna #juhoslávia #Kosovo #OBSE
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku