Poslancov Ľudovíta Kaníka a Viliama Novotného mnohí obdivujú za vytrvalú snahu dosiahnuť tento cieľ. Neprekáža im, že sa pritom opierajú o jedinú metódu – krátenie rodinných a sociálnych dávok.
Do ich fanklubu sa zaradil aj splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák. Mrzí ho len názov spoločne predloženej „malej rómskej“ reformy. Volil by radšej šik termín ako modernizácia alebo oprava sociálneho systému.
Pod opravou sa myslí navŕtanie ďalších dier do striešky sociálneho systému, aby sa život pod ňou stal úplne neznesiteľný. No a čože. Bičom modernizoval už Peter Veľký. Prečo nie Pollák?
Nekrivdime. V navrhovanej reforme sú okrem biča aj dve kocky cukru. Prvou je návrh zvýšiť podiel nezapočítavaného pracovného príjmu pri výpočte nároku na dávku.
Druhou je prísľub vyššieho rodičovského príspevku tým, ktorí pred narodením dieťaťa nejaký čas pracovali. Vďaka za ne, hoci pri nepomere počtu voľných miest a počtu uchádzačov o prácu ide skôr o cukrový prelud ako realitu.
Pri ostatných opatreniach malá rómska reforma ponúka len práskanie bičom. Chatrčky postavené bez povolenia majú byť búrané bez náhrady a prieťahov, príspevky za školskú dochádzku odnímané už po siedmich neospravedlnených hodinách (a nie po pätnástich ako doteraz).
Záškoláctvo je vážny problém. Hladová terapia – odoberanie detských prídavkov a príspevku – zjavne neprináša výsledky. Navrhované sprísnenie stavia zrejme na úvahe, že hlad je stále znesiteľný. Kaník a spol. sotva myslia na to, že finančné postihy môžu záškoláctvo vyvolávať a že deti nejdú do školy aj pre chýbajúce oblečenie, prezuvky či topánky.
Kaníkovým obdivovateľom neprekáža, že svoje reformné návrhy nezakladá na dôkladnom preskúmaní ich možných účinkov. Stačí im, že tieto návrhy vytrestajú všetkých, ktorí si dovolia počať deti, hoci sú bez práce a živoria v biednej a zaplátanej kolibke postavenej bez povolenia.
Kaník a spol. predkladá svoje návrhy pravidelne. Chápe ich ako boj proti extrémizmu, žiaľ, jeho vlastnými metódami. Preto by im rovnako pravidelne malo kontrovať vyhlásenie ministerstva práce či iného orgánu zastupujúceho rozum a hodnoty tejto spoločnosti.
Malo by sa v ňom hovoriť o záväzkoch, ktoré má Slovensko k všetkým obyvateľom a predovšetkým k deťom. Vyhlásenie by malo zdôrazniť, že je neprípustné trestať deti za to, že sa narodili do rodiny bez práce. Že návrh znížiť rodičovský príspevok, hlboko pod úroveň životného minima pre jednu osobu má charakter zločinu proti ľudskosti.
Malo by. Vyhlásenie ministerstva však opäť nepríde. Ľudia, ktorí vedia, že povinnosťou štátu a spoločnosti je garantovať všetkým skromné, ale slušné životné podmienky a dostatočný minimálny príjem, ktorý je nutný pre návrat k prijateľnému životu, sú na ministerstve v menšine.
A rozhodne nie vo vedúcich pozíciách. A tak ministerstvo mlčaním či napodobňovaní extrémistických návrhov prispieva k ich čoraz väčšej bežnosti a samozrejmosti.