Aký kľúč otvára osnovy?

17.06.2014 22:00

Pred trinástimi rokmi zomrel môj tato. Šestnásteho júna. Spisovateľ Vincent Šikula.

Ostali tu však jeho knižky, filmy, ktoré urobil s Elom Havettom, televízne scenáre, divadelné aj filmové adaptácie podľa jeho knižiek. Nedávno Tatran zavŕšil vydávanie kompletného diela v edícii Zlatý fond slovenskej literatúry a tento rok vyšla o otcovi v Literárnom centre monografia.

Medzitým otca vyškrtli z učebných osnov. Ak sa o ňom študenti učia, tak iba vďaka profesorom, ktorí vedia posúdiť dôležitosť či nedôležitosť toho, čo ponúkajú učebné osnovy. Nielen ako dcéra, ale aj ako spisovateľka dosť citlivo na to reagujem. Niektorým profesorkám na gymnáziách sa zdá vedľajšia aj Trnavská skupina či Osamelí bežci. Viem to, lebo mi pred mesiacom maturoval syn.

Osnova je osnova, treba ju naštudovať a držať sa jej ako kánonu, ktorý nepustí. Občas môžete študenta na niečo zaujímavé alebo na dáku novinku upozorniť. Inokedy nemáte čas. Verím, že sa do osnov dostali všelijakí staronoví aj noví autori, ktorí sa zdajú dôležití tým, ktorí učebné osnovy tvoria. Aj učebné osnovy dnes tuším ovládla politika. V súvislosti s otcom rozmýšľam, komu ležal v žalúdku a prečo. Niekomu, kto nevie, čo je literatúra a dobrá a vážna literatúra vôbec. To, že to nie je iba príbeh, hoci aj ten je dôležitý, no najmä štýl, spôsob prehovoru…

Mne sa zdá, že osnovy tým "politikom”, čo ich tvoria, nepomôžu, že dobrý čitateľ so svojím dobrým čitateľským nosom vždy vyňuchá dobrého a zaujímavého autora a že pri štúdiu literatúry Vincenta Šikulu obísť nemožno. Ak sa napríklad nota fis nevyskytuje v niektorých hudobných skladbách, a určite je ich požehnane, neznamená to, že nie je v notovej osnove. Alebo, že ju z nej možno vynechať, vylúčiť. Veci sú zložitejšie, ako uvažovanie zopár učiteľov, ktorí nevedia učiť, a preto vymýšľajú osnovy. Nikdy sme sa v škole neučili o Joyceovi ani o Proustovi a čítame ich.

Ak modranská pani učiteľka povie, že Trnavská skupina nebola v dejinách slovenskej poézie dôležitá a zabudne na Lýdiu Vadkerti Gavorníkovú, mimochodom Modranku, pomyslím si o nej svoje a synovi o všetkom porozprávam. Horšie to však majú študenti, čo majú o literatúru záujem, len im o nej nemá kto doma rozprávať.

Na stredných školách je dobrých slovenčinárov ako maku. Slovenčina a literatúra sa neponúkajú ako čosi zaujímavé. Otravujeme študentov gramatikou, zrušili sme povinné čítanie a naše učiteľky, ktoré zväčša čítajú málo alebo vôbec, neponúkajú nič, iba akési handle so známkami. Do pezinskej knižnice zavše prídu po vyučovaní študenti tamojšieho gymnázia. Keď ich pozveme oficiálne, pani riaditeľka ich nepustí. Chodia poobede, ak ich privedie slovenčinárka.

Modranskí študenti k nám do knižnice nechodia a keď si predstavím úroveň v tej modranskej knižnici, iba dúfam, že ani tam. Nepamätám si, že by mal syn besedu s nejakým spisovateľom, ale spomínam si, ako sa smial, že keď im ponúkli Michala Hvoreckého, škola s poďakovaním odriekla. Ktovie, či je ten Hvorecký v osnovách…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vincent Šikula
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku