Výročia boli okrem stavania pomníkov spojené aj so záväzkami, ktoré si dávali či museli dávať pracovné kolektívy. Na počesť výročia sa zaviazali robiť to, čo robili, vo väčšom množstve, rýchlejšie a možno i lepšie.
Vzdávať česť výročiu prácou, oslavovať ho zlepšovaním života súčasníkov má niečo do seba. Hoci sa tento typ oslavy vedel zmeniť aj na plané rečnenie a papierové výkony, vykonalo sa i mnoho dobrého. Postavili sa školy, dokončili rozostavané byty, cesty či mosty.
Uctenie si obetí za lepší zajtrajšok starostlivosťou o podmienky života súčasníkov je pre niekoho vari málo vznešené. No aké je budovanie monumentov v krajine, kde časť obyvateľov biedi viac ako kedysi a mnohí ju opúšťajú len preto, aby mohli žiť obyčajný slušný život? Oslavy blížiaceho sa 25. výročia novembra 1989 sú v tomto obzvlášť háklivé. Sloboda slova a sloboda odchádzať a vracať sa do tejto krajiny je už samozrejmá a nad fungujúcimi vecami bežne nik nerozjíma. Vo výročných dňoch je to namieste. No zúžiť November iba na slobodu by nebolo poctivé.
Ľudia očakávali viac, a nielen v obchodoch. Očakávali spravodlivejšie spravovanie verejných vecí a obsadzovanie vedúcich postov na základe schopností, nie straníckej knižky. A tiež možnosť vplývať na rozhodovanie o veciach, ktoré sa ich týkajú. To sa malo prejaviť v lepšom zdravotníctve, vzdelávaní a službách.
Mnohé je inak a horšie. Generácia tzv. Husákových detí podľa posledného sčítania opustila Slovensko v takom rozsahu, až sa zdá, že v sedemdesiatych rokoch sme tu nemali „babyboom“, ale krízu pôrodnosti. Stratili sme ich iba pre nové a lepšie príležitosti tam vonku alebo aj preto, že doma sme ich pre nich mali primálo?
Ak nie sme si istí, ako je to s odchodom desiatok tisíc mladých ľudí zo Slovenska, v prípade nezamestnaných, bezdomovcov či ľudí žijúcich v chatrčiach nie sú pochybnosti. Pre nich sa Slovensko za dvadsaťpäť rokov nestalo lepším domovom. Ani pre ďalšie státisíce rodín, ktoré sa držia nad vodou, no denne čelia neistotám a poníženiam.
Na apely, aby sa zamýšľali nad vznešenými vecami a slobodou, ktorú sme získali vďaka Novembru, majú svoju odpoveď. Sloboda je len pre tých celkom hore a dole. Pre tých, čo si užívajú naprivatizované, a pre tých, čo žijú v osadách, lebo na rozdiel od nich sa nemusia báť o prácu a ani exekútorov, lebo na dávky im štát siahnuť nemôže.
V krajine rozmáhajúceho sa hnevu je oslava Novembra neľahká záležitosť. Pre mnohých je štartom éry vytvárania nerovností. Záväzok vládnuceho Smeru spustiť od 17. novembra 2014 cestovanie pre vysokoškolských študentov a dôchodcov zadarmo a ďalšie praktické prísľuby sa preto javia ako veľmi primeraný hold výročiu.
Znepokojeným ekonómom, ktorí hovoria o rizikách týchto záväzkov pre znižovanie deficitu, hovorím jedno: treba splácať aj dlhy voči občanom. Vlády tohto štátu dlhujú občanom príliš veľa, určite viac ako bankám. Nadchádzajúce výročie je príležitosťou im aspoň čosi vrátiť.