Vraj vravieval: "Ja tu dožijem a potom nech to trebárs niekomu padne aj na hlavu.“ Dnes takto vraví Jano.
Dom v Trlinku je staručký, medzi novými domami je učupený, akoby vrastený. Je to dom, ktorý má "čiernu kuchyňu”, otvorené ohnisko, na ktorom sa kedysi varilo.
V dome sa nebýva, Fialovci v izbe skladujú Janove citrusy a iné tropické rastliny. Jano pestuje citrónovníky, pomarančovníky, mandarínkovníky, kumkvaty, limetky, trifoliaty, hurmikaky, granátové jablká, banánovníky, na klongoši medzi hroznom sa mu vinie kivi a jeho plody visia v strapcoch.
Pivnica, v ktorej dorába víno, je stará, s udupanou zemou, akoby vyhĺbená do zeme. Jano v nej má staré sudy, staré "trachtáre”, staré hevere, fotografie rodiny, na stene všelijaké šeplety, čo nájde pri svojich potulkách. Dorába biele aj červené. Ja mám rada jeho rizling, lebo je taký kyslý.
Hocikedy mi napadne, že by som si len tak sadla, do pusy hadičku a cuckala z toho kyselkavého vína. Niet času a ani sa nepatrí.
V pivnici sa debatuje inak. Jano je plachý debatér, ale má rád návštevy, je rád, keď sa s nimi môže prejsť po záhrade, odtrhnúť strapec hrozna či jablko, keď návšteva pochváli obrobené hriadky, o ktoré sa stará Janova sestra Edita.
Pri plote má Jano posadené všelijaké dule a do tých štepí stromčeky. Jano nosí vo vrecku štepársky nožík a hocikde hocičo zaštepí. Z pasie.
Jano má to, čomu sa ľudovo hovorí "boží prst”, všetko mu vyrastie, vyklíči, ujme sa. Keď príde k nám, chodíme spolu po mojej záhrade a rozprávame sa o stromoch a rastlinách. Jano má dobré a bedlivé oko pre všetky rastliny. Naposledy sme chválili trochu zanedbané záhrady. Tým uprataným a vymetličkovaným chýba šmrnc.
Okrem toho Jano chodieva všade s fotoaparátom. Odfotí v lese studničku, starú rozsypanú vinohradnícku búdu, odfotí strom, ktorý o chvíľu možno ktosi vyrúbe. Vďaka Janovi sú aj stromy a svetlo či studničky zarchivované podobne, ako sa fotia staré budovy.
Máme v knižnici taký projekt: Chráňme dedičstvo našich predkov. Fotografujeme a dokumentujeme drobnú sakrálnu architektúru, božie muky, kalvárie, sošky svätých a kostolíky. Jano sadne na bicykel a túla sa, hľadá, čo by ešte stálo za zmienku, čo by ešte mohol odfotiť, popritom fotí aj svetelné odtiene.
Keď priniesol prvé fotky, pomyslela som si, že on naozaj chráni to dedičstvo, obrába záhradu po starom otcovi a nezničil jej starosvetské čaro, všetko robí, ako to robili naši predkovia, pozná chotár a vie, že stromy treba štepiť aj z pasie, lebo aj po nás tu budú ľudia. Boh vie, prečo má Jano ruky, ktoré vedia obrábať pôdu. Vie, že dobrý gazda nemusí mať záhradu aj dom špéglníglu, stačí, keď cítiť, ako veľmi ju má rád, ba že aj na chotár sa pozerá ako na súčasť záhrady.