Zavedenie náboženstva do škôl síce takpovediac vytesnilo estetickú výchovu, no o jeho všeobecnom prínose nemožno pochybovať.
Prekvapujúce je, že mnoho cirkevných predstaviteľov sa čoraz viac orientuje na telesnú sféru namiesto duchovnej, na ktorú sa v tejto súvislosti radi odvolávajú. Viac sa venujú potratom, slobodným matkám, deťom z rozvedených rodín a sexuálnej orientácii jednotlivcov ako viere a nekonečnému absolútnemu a večnému transcendentnu, ktoré majú v náplni práce.
V materiálnom prostredí je ľudská predstavivosť akosi prirodzene silnejšia než v tom duchovnom, ba často i materiálne podložená blaženosť prináša nerozhľadenému človeku viac radosti ako prísne duchovná askéza. Teda neviem, či je to práve tak, ale pohľad na situáciu a činnosť početných kresťanských strán a hnutí na Slovensku tomu vôbec neprotirečí.
Vďaka reťazcom sa niektorí ľudia od náboženstva dosť vzďaľujú už i v nedeľu. V tejto situácii je priam nevyhnutné siahať k účinným moderným prostriedkom výchovy, medzi nimi napríklad aj k očkovaniu alebo akupunktúre.
Ako som sa dočítal, napríklad mníška Ľudmila z Kysúc pichala na hodine deti špendlíkom, aby vraj precítili utrpenie Ježiša Krista. Prirodzene, nešlo o nejaký zvrátený sadizmus alebo masochizmus, ako by sa mohlo zdať, keďže sestra sa najprv pichla sama a až potom (istotne pre rovnosť šancí) ten istý nedezinfikovaný špendlík postupne zabodávala do ostatných nadšených zvedavých detí.
Išlo teda iba o dômyselne použitý pedagogický prostriedok. Špendlík sa na to dokonale hodil, lebo vraj pochádzal z nástenky, na ktorej pôvodne tiež slúžil iba na prenos a udržiavanie informácií.
Otázkou zostáva, prirodzene pre Štátny pedagogický ústav a Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, či je špendlíková metóda v pedagogickej praxi dostatočne účinná a či teda právom bude patriť medzi ostatné prostriedky živej názornej výučby. Lebo napríklad žiak, vhodne pribitý na nejakú interaktívnu podsvietenú tabuľu, by bol v tomto prípade vari ešte účinnejším príkladom zobrazenia tohto živého utrpenia.
Azda by to šlo riešiť aj humánnejšími prostriedkami, napríklad jarnou exkurziou na Filipíny, kde je naturalistická prezentácia ukrižovania doteraz nesmierne obľúbeným obradom a vítaným spestrením veľkonočných sviatkov.
Napokon rehoľná sestra Ľudmila svoj pedagogický postup zmysluplne zdôvodnila a obhájila: „V súvislosti s preberanou témou o utrpení Ježiša Krista a osobným hriechom, pre hlbšie pochopenie a vcítenie sa do problematiky, mohli deti dobrovoľne a bez akéhokoľvek nútenia precítiť jemnú bolesť."
Kto by to nepochopil? Len neviem, prečo mi to trochu pripomína vyjadrenie šéfredaktora francúzskeho satirického časopisu Hara-Kiri s výstižným podtitulom Časopis sprostý a zlomyseľný: „Keď človek mláti svoju starú matku, bolí ho to viac ako ju!“