Každý si už dnes dokáže predstaviť, čo to pre mladšie generácie znamená, najmä ak budú musieť byť každý týždeň dennodenne na mnoho hodín odtrhnuté od osobných počítačov. Zostáva teda už iba rodičom i deťom popriať, aby sa s nádejou rozbehli do najbližších reťazcov, kým v nich zošity, písacie potreby a peračníky nenahradia lyže a korčule.
K všeobecne dobrej nálade tento rok prispievajú aj závery Akreditačnej komisie ministerstva školstva, ktorá tentoraz akreditovala hlava-nehlava. Teda v tom zmysle, že sa objektívne usilovala priblížiť k najväčším úspechom Islamského štátu a hlavy niektorých garantov zaživa odrezávala doslova v priamom prenose, napríklad na umenovedných odboroch v Bratislave. Tam to bolo najjednoduchšie, lebo sa to zverilo rovno akademickému maliarovi.
Nuž, o výtvarných umelcoch je všeobecne známe, že umeleckého kritika alebo teoretika, ako na to upozorňuje aj britský spisovateľ Kingsley Amis, nevedia pochopiť inak, ako vcelku prijateľný exponát na výstave úplne najmodernejšieho umenia. To znamená len ako teoretikovo ľúbezné nahé telo s odseknutou hlavou, voľne plávajúce v nádrži formaldehydu. Akákoľvek iná podoba teoretika by dnes bola pre tvorivého umelca z Akreditačnej komisie jednoducho neadekvátna a nepresvedčivá.
Prirodzene, pred školstvom stoja aj mnohé iné, zatiaľ nevyriešené, ale pritom oveľa náročnejšie problémy. Napríklad ako – a to už onedlho – vhodne vzdelávať a vychovávať deti imigrantov, ktorých bude zrejme čoraz viac vzhľadom na nekonečné vojnové konflikty v mnohých krajinách. Na to už nebude stačiť prikrývka a fľaša minerálky.
Dokáže priemerné a vystresované dieťa zo subsaharskej Afriky pochopiť problematiku harmonického rodinného života v novele Ťapákovci od spisovateľky Boženy Slančíkovej-Timravy? Uvedomujem si, že tento problém môže mnohým pripadať ako pomerne vyostrený, to však ešte vôbec neznamená, že v podobných súvislostiach nenastane.
Bude to obrovská úloha pre didaktiku, metodiku, ba pravdepodobne aj pre všetky pedagogické disciplíny. Nebude to však istotne až taká klopota v tom prípade, ak sa učiteľom (prirodzene až o nejakých pár rokov) primerane zvýši plat, teda asi tak o päť eur. To sa aj dnes považuje v našom prostredí za primeranú a slušnú motiváciu.
Najjednoduchšie riešenie, ako sa už stalo zvykom, je v školstve vždy to najlepšie. Skutočne dobrým a skvelým učiteľom sa pár eur pridá, zlým školám pár miliónov uberie. Vôbec to nechcem spochybňovať. Veď naopak to, žiaľ, nejde. V každom prípade však tento dlhodobý proces bude ľahší, ak ho bude sprevádzať radostný úsmev ministra, teda podobne, ako všetky doterajšie úspechy slovenského školstva.