Corbyn bol v súťaži o šéfa labouristov zo začiatku do počtu. Radikálny hlas, ktorý mal posilniť zdanie existencie živej vnútrostraníckej diskusie, ústupok ľavicovému krídlu. Nakoniec zvíťazil s väčšou prevahou ako Tony Blair v časoch svojej najväčšej slávy.
Vysvetlenia by sme mohli hľadať v číslach. Na voľby sa zaregistroval nezvyčajne vysoký počet ľudí a práve Corbyn dokázal mobilizovať skupiny mimo členského jadra strany. Mladých a ľudí s nízkymi príjmami, ktorí v poslednom čase volili strany mimo mainstreamu (tzv. hlavného prúdu) alebo úplne rezignovali. Na svoju stranu získal dôležitú časť odborov.
Za víťazstvo však vďačí predovšetkým neschopnosti súčasného establišmentu Labouristickej strany nájsť presvedčivú odpoveď na zásadné spoločenské problémy: na rýchlo rastúce nerovnosti, upadajúce sociálne služby, čoraz menej dostupné bývanie, vnútorne rozdelenú spoločnosť s množiacimi sa getami chudoby a vylúčenia.
Pre svojich podporovateľov je Corbyn symbolom viery, že vo veľkej transformácii, ktorou prechádzajú spoločnosti rozvinutého sveta, nemusia byť úlohy víťazov a porazených naveky rozdelené. V tomto sa Británia nelíši od mnohých iných európskych krajín. V Grécku či Španielsku vytvoril úpadok tradičnej centristickej ľavice priestor pre nové radikálne strany. Inde prevažuje rezignácia alebo skóruje krajná pravica. V špecifických podmienkach britského straníckeho života je výrazom volania po inej politike Jeremy Corbyn.
Spoločným menovateľom je odpor proti politickému kartelu mainstreamu. Časť zásadných sociálnych a ekonomických rozhodnutí sa preniesla na plecia „apolitických“ technokratických inštitúcií, v ďalších prevláda široký konsenzus. Prerozdeľovanie prestáva byť predmetom politického boja. Jeho miesto preberajú kultúrne otázky a politika identít.
V týchto mútnych vodách dokážu najlepšie obstáť dve skupiny: technokrati moci a exoti. Prví dokážu efektívne manažovať záujmy mocných, druhí udržiavajú zábavu. V politike bez obsahu ostáva cynizmus moci a divadlo.
Samozrejme, od víťazstva v zápase o kreslo šéfa partaje po zmenu politického kurzu je dlhá cesta. Hoci Corbyn dokázal mobilizovať okolo 400-tisíc ľudí, stále je to len asi jedno percento elektorátu. Skôr ako sa dostane k šanci zabojovať o premiérsku stoličku, bude musieť presvedčiť vlastnú stranu. V nej dominuje blairovsko-brownovská predstava, že sa s globálnym kapitalizmom dajú maximálne vyrokovať čo najlepšie podmienky ústupu.
Hoci kopiace sa problémy otvárajú priestor volebnému víťazstvu radikálnej alternatívy, ani to nebude zárukou progresívnej spoločenskej zmeny. Británia nie je Grécko. Predseda jej vlády však bude potrebovať spojencov na európskom kontinente. A tam zatiaľ veľká nádej nesvitá. Francúzski socialisti sa, paradoxne, prikláňajú k opotrebovanému blairizmu. A v Nemecku to vyzerá, že sociálni demokrati by si za lídra najradšej zvolili Angelu Merkelovú.