Škorce obyčajne prilietajú všetky naraz. Najskôr si spravia prieskumné „kolečko“ a zakrúžia nad chotárom. Vtedy sa v meste zotmie, mrak je strašidelný a obyčajne obrovský, potom zosadnú do vinohradu, k nám, čo máme vinice za humnami na skok, dolieha akési vtáčie bublanie, zhluk zvláštnych zvukov. No a keď sa mrak zodvihne, máte obrané.
Taký vinohrad je pre škorce ako torta! Zdzobnú ho na posedenie a rok máte fraj. Pravdaže, ak nerátam robotu, lebo vinohrad je robota, a kto nemá starosci, nech si kúpi vinohrad! Niektorí vinohradníci naťahujú proti škorcom siete. Tie vtáky potrhajú, zopár sa ich do siete zamotá a chytí, iné sa najedia.
Sedíte si na terase v záhrade a počúvate bublanie spoza modranských múrov. Obvoláte kamarátov s vinohradmi, pošlete do záhrady syna so vzduchovkou, nech tam aspoň buchne a vyľaká ich, a vopred vám je všetkých tých narobených susedov vinohradníkov ľúto. Niektorí sedia vo viniciach a hádžu piráty, iní huckajú psov. A čierne vtáčie mračná krúžia a krúžia!
Cez víkend samá oberačka. Niektorí aj cez týždeň. Vkuse, imrvére. Nájsť tovarišov, navariť, pooberať, oprešovať, robota a robota.
My vinohrad nemáme. Máme však nad Modrou vo viniciach dom. Poznám vinohradníkov, čo majú pri nás vinohrady. Viem, ako vonia kvitnúce hrozno, viem, kto má čo „na rádku“. Keď zbadám kŕdeľ škorcov, bojím sa, akoby oberali mne.
Na dvore máme figu. Keď som toť nedávno oberala z tých našich fíg pre tetu, prekvapilo ma, koľko ich bolo nazobnutých. Dužina vyzobaná, zvnútra duté ako vianočné gule. Keby to aspoň celé zjedli, smiali sme sa s mužom. Rovnako dopadli prvé čerešne.
Som vtáčkarka. Poznám vtáky po mene a viem, akú má ktorý v hrdle píšťaličku. Zbieram hrnčeky s obrázkami vtákov, mám rada vtáčie motívy na šatách… Preto neviem, čo si mám o tomto škorčom rojení myslieť. Nezobrali sme im niečo, čo teraz hľadajú? Prečo ich kedysi toľko nebývalo? Kde sa tu vzali? Alebo som bola taká nevšímavá? U babičky sme iba v maku mávali strašiaka.
Modranská kapela Bukasový masív svojho času spievala: „Obrali mi iršaj v noci pri mesáci.“ Kedysi sa ľudia v Modre báli, že im hrozno niekto ukradne. Po viniciach chodil hájnik s ulikačkou, dával pozor. Dnes vám ho za bieleho dňa oberú škorce alebo postupne požerú osy. Kedysi bolo na modranskej Hornej bráne napísané: Zbytočne bdie strážny, ak Boh neochráni mesto! Asi tak.
Poviem vám však jedno modranské vinárske tajomstvo, nikomu ho neprezraďte: Hrozna bude toľko, koľko pán Boh dá, vína, koľko my sceme! V sobotu vás pozývame na Vinohranie!