Výstavám fotografií s vinohradníckym motívom táto jeseň priala. Ešte teraz možno vidieť vo Vinohradníckom múzeu v Pezinku expozíciu Pezinské vinohrady sú najkrajšie a naša Malokarpatská knižnica už otvorila výstavu fotografií Jána Fialu Môj dom, môj hrad, môj vinohrad.
Jana poznám od malička. Vlastne ešte skôr. Tato s mamou si kedysi dávno vysoko nad Modrou kúpili dom, Hamrštíl. Zvnútra ho videli, až keď ho kúpili. A potom ktosi mame poradil, že si má na samotu zohnať psa, aby sa nebála. Hneď ju aj navigoval ku Fialom. Mama k nim prišla, a tak a tak. A teta Marína Fialová jej dala orieška Tedyho za pár pomarančov.
„Janko, choď s tetou, aby jej pes neutiekol,“ dodala.
Janko bol Jano. Na druhý deň sa jeho tato – ujo Edo prišiel pozrieť na psa a odvtedy bol náš tato u Fialov alebo Fialovci, či Fiali, u nás v Hamrštíle ako doma.
Ujo Edo nosil tatovi do lampy karbid z bane, vozili sa po chotári autom a zhovárali sa. Hocikedy sme v záhrade opekali. Fialovské decká boli ako naši bratia a sestry. A potom zomrel ujo Edo a náš tato za ním išiel do neba. Narástli sme a zostarli.
Jano chodí všade s fotoaparátom a dorába víno. Preto mi, keď sme spustili projekt Tradícia v digitálnej ére, ako prvé napadli jeho fotografie z modranského, pezinského a trlinského chotára. Pustáky, staré kĺče a v jeho podaní oberačky, výroba sudov či heverov, ktoré vidno tak zriedka. Preto som si hneď spomenula na jeho záhradu vo Vinosadoch alebo „po našom“ v Trlinku, akú vlastne ani nepoznám.
Jano a jeho sestra Edita majú zvláštny zmysel pre krásu, poriadok aj neporiadok na dvore. Staré kvetináče, citrusy, tropické rastliny, longoš, na ktorý prší, farebné dzinky, kúsok kachlice z Tukovho kaštieľa vo Vinosadoch, pokrútené staré kĺče ako sochy… Každý pohľad zo záhrady do dvora či zo dvora do záhrady je dobrý. To sa tomu Janovi fotografuje, pomyslela som si.
To sa tomu Janovi fotografuje, keď je u nás všade tak pekne!
Tradície v digitálnej ére sa volá náš projekt, ktorý má vzdelávať v prvom rade deti. Aby si všimli, vedeli, nezabudli. Až v druhom rade to je výstava fotografií Jána Fialu, výstava, ktorá zachytila kus odchádzajúceho sveta, kúsky krajiny, ktoré sú tu, ale nevedia hovoriť či kričať, aby sme si ich všimli.
Ešte šťastie, že tu sú takí Janovia, čo chodia po krajine so štepárskym nožíkom a štepia stromy, na ktoré sa zabudlo, čo sa vedia pozerať cez objektív fotoaparátu, ktorým sa páči slnko presvitajúce cez listy longoša, osy na strapci hrozna, pre ktorých je vítaným fotografickým objektom aj pohár s kvasenými uhorkami!
Janov dom je aj mojím domom, hradom. Modranské, trlinské a pezinské vinohrady sú aj moje, sú naše! Ako je tu pekne! Sme doma a kúrime ako pre príslovie. Príďte k nám do Pezinka na výstavu fotografií Jána Fialu.