Veľmi som to nepochopil, lebo na zastávke som ostal sám, električka nikoho nepočkala, v blízkosti sa nemotala ani nijaká zanedbaná vnučka. Napokon vysvitlo, že išlo o zabudnutú paličku pri susednej lavičke: „Viete, mám ju iba mesiac, ešte som si na ňu nezvykol!“ Sadol si celkom rozradostený a privinul si ju s neskrývanou láskou k hrudi. Hľa, ako málo stačí niekedy k šťastiu! Jeho sebakritické rozhorčenie to však vôbec nezmiernilo: „Viete, asi by som si ju mal priväzovať na krk!“
Tento názor som mu rozhodne nemohol odporúčať, lebo čokoľvek priviazané na krk nám môže veľmi silne pripomínať manželstvo. No vychádzková palica nám má, na rozdiel od tohto šťastného zväzku, predovšetkým pomáhať. Rozhodne však, aspoň pokiaľ ide o vychádzkové pomôcky, istotne možno v tomto ohľade opustiť prísne monogamné zásady. Treba radšej nosiť, podľa vzoru islamskej kultúry, naraz tri-štyri takpovediac náhradné či akosi doplnkové „špacírky“.
Starček túto myšlienku odmietol a priklonil sa skôr k modernistickému názoru alebo snu o palici, ktorá by sa človeku ozvala nejakým digitálnym „superpípaním“, ak by od nej odišiel viac ako na tri metre.
Nuž čo už! Každý raz dospeje do veku, keď opúšťa miestnosť s typickým upomienkovým výkrikom na veci, ktoré rozhodne nemožno zabudnúť, lebo za istých podmienok práve ony určujú kvalitu života: „Kľúče, zuby, okuliare!“ Nikdy sa nekončiaca bitka s Alzheimerom býva veru strašná!
Stále mám taký pocit, že nám v tomto zmysle akosi starne aj Dopravný podnik mesta Bratislavy. Napríklad už v utorok sľúbil električky na pár mesiacov opustenú Jesenského ulicu, veselo oblepil zastávky optimistickými plagátmi a cestovnými poriadkami, no samotné električky do ulice akosi vyslať zabudol. Mnohých, aj skúsenejších, spoluobčanov to priviedlo k spomienkam na početné expresívne výrazy, ktoré človek zvyčajne až tak často nepoužíva. Ale, aspoň čo sa týka mestskej hromadnej dopravy, zatiaľ preňho predstavujú jedinú úľavu.
Možno to zapríčinil magistrát, možno nejaká stavebná firma. Firmy vôbec sa v podobnom úsilí, teda v pripomínaní starým občanom, že už sú naozaj starí, akoby práve tento mesiac priam pretekali.
Osobne by som dal na prvé miesto jednu telekomunikačnú firmu, ktorá dokázala spojiť jednoduché platenie poštovou poukážkou s dôslednou kontrolou občianskeho preukazu, prepisom základných údajov do predloženej poukážky a následnou požiadavkou na osobný podpis. Viem to pochopiť! Iba ma úprimne udivilo, že človek takouto poukážkou, napríklad na pár eur, nemusí platiť v prítomnosti štátneho notára, prípadne radšej rovno v prítomnosti ministra financií, ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií, ministra vnútra i prezidenta.