Isteže, advent. Prichádzajúce vianočné sviatky, zvončeky, slzičky a naše vianočné škrabošky…
Aj ja som sa tisla z lavice za dcérkou. Chcela som byť bližšie a vidieť deti, ako sa tešia, počuť, čo hovorí dobrým deťom Mikuláš. Chcela som na chvíľku patriť do toho malého sveta popri našom veľkom. Do toho, čo sa ma občas dotkne dlaňou v mojej dlani, obšuchne sa o mňa pri písaní úloh, listov Ježiškovi, kreslení vyzdobených stromčekov, písaní vianočných pohľadníc.
Ako to všetko bolo dávno! Aj ja som bola malá a čakávala som na Mikuláša.
Náš nosil na hlave kôš na orechy a starú bačovskú kabaňu, no a obúval si tatuškove topánky. Ráno sa nám po posteľných plachtách kotúľali mandarínky a búrske oriešky. Vždy ma od vzrušenia bolelo brucho. Rozbolelo ma, už keď sme si so sestrou na okná kládli umyté čižmičky. Ako krásne šuchotal červený celofán! Nechtami sme vystierali „zlatká" z mikulášskych bonbónov, odkladali sme si ich za priesvitné obaly písaniek.
Všetci v kostole sme sa na chvíľu „drapli" toho malého sveta, popri našom veľkom, a na chvíľu doň aj patrili. Na chvíľu sme poslúchali i počúvali.
Ešte večer som sa usmievala, predstaviac si našu dospelácku príchylnosť k detstvu a veciam s ním súvisiacim. My, čo máme malé deti, vieme, že aj prostredníctvom takýchto radostí sa nám vracia, čo požičiavame, že sa nám otvárajú dávno zamknuté dvere vlastného detstva, zakázané komnaty, kde bolo iba dobre.
Aj preto sme sa všetci tlačili k oltáru a usmievali. Aj preto ma bolí brucho, keď vidím dcéru, ako si umýva čižmičky a kladie si ich na parapetnú dosku. Keď jej do nich kladiem sladkosti a mandarínky, viem, že som priamou účastníčkou zázraku. A na Vianoce vďaka nemu môžem pchať nos Ježiškovi do jeho nebeského remesla.
Svet je dnes iný. Po uliciach nebehajú Mikuláši, nerinčia čertovské reťaze ani nešuchocú anjelské krídla, ani Lucie nemúčia kúty husími brčkami.
Tušila som, že si Mikuláš neobúva tatove topánky, ale nepovedala by som mu to ani za svet. Čo keď náhodou… Šiesteho bol skrátka tato Mikulášom a celý december sa diali dáke zázraky. Dokonca, keď nám súdružka učiteľka povedala, že Ježiško nenosí darčeky, neverila som jej, ale Ježiškovi. Tak je to so mnou stále. U nás odjakživa nosil vianočné darčeky Ježiško. Niekedy si požičal od rodičov topánky. Dnes nosí dcérine čižmičky.
Aj vďaka deťom majú Vianoce zmysel, iný rozmer. Videla a cítila som to v nedeľu po omši v kostole. Tá malá dcérina dlaň v mojej dlani tam nie je iba preto, aby sa nebála na svete sama, ale aj preto, aby som sa nebála na svete sama ja. V nedeľu ma dotiahla k Mikulášovi.