Vždy ma prekvapí, keď čítam recepty iných, že ľudia sú do kapustnice schopní dávať veci, ktoré tam, aspoň podľa môjho názoru, vôbec nepatria. Každá z nich predstavuje významný heretický priestupok proti pravej kapustnici.
No problém spočíva v tom, že človek príde k takejto neprijateľnej úchylke, ochutná ju a hľa (!) zase sa stretne s čímsi výborným, nezriedka aj vynikajúcim. Často neodolá a naberie si znovu. Ale aj pri tomto procese postupne zisťuje, že tá jeho je predsa len najlepšia. V rodinnom kruhu sa k nej opätovne primkne, akoby sa potajomky kajal za nejakú zradu.
Zdalo by sa, že kapustnica, ako by povedal filozof, môže byť iba konkrétna, že nepripúšťa nijakú abstrakciu. Ide však o presvedčenie vyplývajúce len z nedostatku praktických skúseností.
Mal som možnosť takú ochutnať pred pár desaťročiami v bufete na Solisku vo Vysokých Tatrách. V sklenej priesvitnej miske, plnej vlažnej slanej vody, urputne plával (prirodzene za patričný finančný obolus) jeden, úplne jediný rezanček či odrezok kapusty. Určite ho tam priniesol rovno z neďalekej lanovky svižný, utrápený, svalnatý a šľachovitý horský nosič. Hoci by v tomto prípade istotne nespravil nič zlé, keby nikam nechodil a zostal doma.
Z tejto abstraktnej polievkovej kompozície som nadobudol slávnostný a trochu aj japonský pocit, teda akoby som rovno z vázy jedol nejakú ikebanu. Alebo sa zradne a neekologicky pokúšal vychlípať dajaké vzácne akvárium i so zlatou rybkou. Ale na tej by bol predsa len aspoň kúsok mäska a bola by preto iste drahšia.
No aj takáto celkom obyčajná polievka predstavuje nesporný dôkaz, že slovenský človek podnikať v princípe vie, iba na to musí mať vytvorené primerané prostredie a využívať všetky dostupné a v horských oblastiach i nedostupné možnosti. Azda v tom je ten úžasný rozdiel, ktorý náhle vznikol medzi včerajším Jurajom Jánošíkom a dnešným štandardným slovenským developerom. Veď čo je taký nejaký vyrabovaný či vypálený majer oproti PKO v Bratislave? Pokrok sa nedá zastaviť!
Kapustnice nie sú rôzne náhodou. Sú reštauračné, sú tie smutnejšie – pre bezdomovcov či sociálne stiesnených, potom takpovediac firemné, na ktoré sa patrí a predsa len akosi aj musí, a napokon tie najvzácnejšie, teda domáce.
Želám všetkým spoluobčanom, ktorí kapustnicu môžu a obľubujú, aby sa im doma podarila taká, ktorá by k tej, čo som sa neobratne pokúsil opísať, vytvorila poriadny kontrast. Teda taká, akú si azda každý človek aspoň raz do roka zasluhuje. Aby z nej zavoňala láska v prítomnosti blízkych a aby aspoň na jeden večer, hoci vari iba na vzácnu chvíľu, každému pomohla prekryť všetky bolesti a strasti odchádzajúceho roka.