Nezazlievam im to. Každý má nárok na svoj názor, každý môže ísť tam, kde ho túžby, nádej i osobné šance tiahnu. No všade na svete sú tie isté hviezdy, ten istý mesiac, tá istá Zem.
Málokde je však už dosť čistej pitnej vody. Dokonca toľko, že sa v nej umývajú nielen ľudia, ale dokonca aj autá. Všade na svete sú i zlí ľudia, a preto nie je dôvod, aby sme takých nenašli aj doma. Ale i dobrých ľudí je tu neskutočne veľa, trúfam si tvrdiť, že výrazná väčšina.
Ak mám premýšľať o týchto veciach, nikdy sa nevyhnem tomu, aby som svoje srdce v predstave, čo azda niekedy smiem, nevyniesol do prirodzeného skalného chrámu pod najvyšší Gerlachovský štít a neuložil ho tam rovno do trávnatého lôžka, tak na šírku dlane, rovno k nežným vlnkám Batizovského plesa.
Odtiaľ ho vždy nechám postupne zostupovať dolu, odrazu na juh, východ i západ a usilujem sa, aby ono v týchto veľkých priestoroch a na strmých svahoch nič nevynechalo. Aby prechádzalo po cestách i pohoriach, aby spolu s riekami a potôčikmi pomaličky a dôsledne tiahlo údoliami.
Ale hlavne snívam o tom, aby pritom nevynechalo nikoho. Malých i veľkých, múdrych i jednoduchších, bohatších i chudobnejších, krajších i škaredších. Vždy mi je azda najviac ľúto, že som ich nestihol a už ani nestihnem poznať všetkých.
Veď najmä oni ho tvoria, pretvárajú, rozkopávajú, búrajú, budujú a obnovujú. Najlepšie by asi bolo povedať, že ho pestujú ako vzácnu bylinku. Hladkajú ho, prenášajú holými rukami a každý deň ho popisujú slovami jedného z najkrajších starobylých jazykov sveta.
Boli to vždy ruky, pokiaľ si pamätám, ochotné zdvihnúť malé dieťa hore, aby nad týmto svetom malo primeraný nadhľad. Ale aj tá neodmysliteľná starosť, aby malo vždy i dosť riekaniek, rozprávok, piesní a obrázkov, s ktorými by mohlo samo neskôr vykročiť ešte vyššie.
Nie, priznávam, svetu som sa nikdy nevyhýbal. Nedá sa to. Veď už Písmo hovorí o človeku múdrom: „Bude navštevovať vzdialené kraje, všade zakúsi dobré a zlé!“ Takmer vždy to tak bolo, iba niekedy azda bolo menej toho zlého. Nelákalo ma však „zostať“.
Je v tom vždy niečo iné. Mať sa „tam“ trebárs lepšie. „Tam“ vyniknúť. Vždy, a najmä pod týmito dojmami, som jednoducho Slovensko považoval za svoj najväčší osobný zážitok. Prežil som v ňom celý svoj život a vždy som chcel, aby to tak bolo.
Vždy som chcel byť iba maličkým sklíčkom z mozaiky tohto úžasného spoločenstva. Nebudem nikdy dobrým ani bystrým partnerom v debatách o „odchode“. Zostať na Slovensku bolo pre mňa po celý život tou najväčšou cťou. Ale to mi dnes nebráni v tom, aby som sa za to nepoďakoval všetkým, ktorí mi to naozaj dovolili a umožnili. Všetkým svojim spoluobčanom.