Sprvu som argumentovala, že taký Claude Lévi-Strauss vyvrátil eurocentrickú percepciu „primitívov“ už pred viac ako polstoročím, ale s citátmi akýchsi bezvýznamných humanistov (dnes sa im hovorí kaviarenskí humanisti) u vetrami ošľahaných praktikov nepochodím.
Najmä ak sa na pretras dostane nelichotivé postavenie žien v iných kultúrach, ktoré často slúži ako barometer kultúrnej vyspelosti a zdatný cestovateľ (na čo by mu bola antropológia) zahlási, že „prisťahovalcov z takých kultúr si v Európe neželá“.
Od mala som súhlasila s Fourierovým postrehom, že posilňujúce sa postavenie žien je hlavným ukazovateľov všeobecnej spoločenskej vyspelosti. Za najkrajší obraz som považovala mapu sveta, ale veľmi skoro som pocítila, čo znamená vydobyť si výsadu stať sa slobodnou ženou vo svete takmer univerzálne vyformovanom patriarchálnou brutalitou, súhrnne vzletne označovanou pojmom „kultúra“.
Nemohlo mi ujsť, že univerzálnym prahýbateľom kultúr je sexualita a jej zvláštne previazanie s presadzovaním moci. Prostitúcia sa často považuje za prirodzenú súčasť udržiavania mužskej morálky a znásilňovanie žien nepriateľa je bežnou vojenskou stratégiou kdekoľvek na svete, našu „vyspelú civilizáciu“ nevynímajúc. Vojna je zlá a „chlapi sú chlapi“.
A „chlapi sú často chlapi“ aj vtedy, keď vojna nie je. Žena je chodiaca provokácia, zodpovedná za akékoľvek násilie vrátane toho vykonanej na nej. „Nemala si sama chodiť po vonku,“ povedal mi policajt, keď sa mi ako pätnásťročnému dievčaťu podarilo uniknúť sexuálnemu deviantovi.
Zrazu sa napätie vojny z krajín, kam ju eurocentrická nadradenosť exportovala, dostáva priamo do srdca „kultúrne nadradenej civilizácie“. Tá sa síce v zákulisí stále riadi starým poctivým „keď ženu udrieš, je to, akoby si roľu pohnojil“, ale inak sa tvári, že s degradáciou žien nemá nič spoločné.
Ani mojim cestovateľským kamarátom, znechuteným niektorými africkým praktikami voči ženám, sa neprotiví uskutočňovať odviazané nájazdy na povestné (nielen) ázijské bordely, v ktorých si európski sexturisti vybíjajú často násilné frustrácie s presvedčením, že to je predsa „iné“, ako keď na európskej pôde cudzinci obťažujú „naše“ ženy.
V súvislosti s nedávnymi udalosťami sexuálneho obťažovania žien cudzincami v Nemecku viacerí politici odporučili ženám „chodiť v sprievode“ alebo najlepšie nikam nechodiť.
Človek by si povedal, že ak sú ženy naozaj jablkom sváru v toľkých vzájomne znepriatelených kultúrach, nemá až taký zmysel donekonečna predpisovať, ako sa majú obliekať alebo kam a s kým chodiť, čo robiť a nerobiť.
Stačí odskúšať, aké to bude, ak nos z domu nevystrčia chlapi. Možno sa miera násilia vo svete zníži pomerne signifikantnou mierou.