Vôbec je pomerne prekvapujúce, že tón kancelárkinho prehovoru sa mení, lebo migrantom vlastne bezprostredne nič nehrozí a nemecké obyvateľstvo pre nich doteraz nepredstavuje takmer nijaké bezprostredné nebezpečenstvo. Spomenie si však v tejto súvislosti niekto na švédsku podpredsedníčku vlády, plačúcu v priamom prenose nad tým, že krajina už viac migrantov jednoducho nevládze absorbovať?
Napadne niekomu, koľko je za každou jej veľmi oneskorenou a možno i falošnou slzou utrpenia a nešťastia obyčajných, ba svojím spôsobom i nesmierne štedrých švédskych ľudí? Koľko je v tom ich svete doteraz strachu, nanajvýš oprávnených obáv o budúcnosť, pred ktorými už niet kde utiecť a niet ani kam sa skryť?
Čo si o tom má myslieť mladé nemecké dievča, ktoré je niekto ochotný presviedčať, že v hrubých zimných „zateplených“ džínsach a topánkach nebolo vhodne oblečené, a tak ho na hlavnom námestí vyzliekla skupina dvesto mužov do úplnej nahoty? Bola v tomto zimnom odeve naozaj až taká intenzívne sexuálne „vyzývavá“? Naozaj nešla „v skupinke“, naozaj nezachovávala odstup na dĺžku ruky?
Ak by, čo si neviem predstaviť ani voči dvom, ktorí by ma chceli napadnúť, bolo iba to azda dôvodom na hromadné znásilnenie? Pritom nejde o jeden, ale vraj o stovky prípadov, v rôznych štátoch a mestách. Sú tu mŕtvi, sú tu zranení, navždy ponížení. Vlastne ide o Európu, takže i my sme tu.
Bude niekedy deštrukcie dosť, aby niektorí ľudia zmenili názor a priblížili sa opäť k obyčajnému zdravému rozumu? Preto som hrdý na postoj našej vlády v týchto otázkach. Nerozumiem v tomto zmysle viacerým opozičným politikom, ktorí hovoria o „strašení ľudí“. Lebo v tomto prípade nestrašia naši politici, ani médiá, ani naše rozdiely, ani odlišná orientácia a ani iné. V tomto prípade straší už iba zužujúce sa rozpätie hraníc života a smrti.
Vždy, keď v tomto ohľade počúvam napríklad Luciu Žitňanskú, nemám dobrý pocit. Je tu vec, ktorú jej nemožno odpustiť. Nie tú, že prešla do inej politickej strany. Nie tú, že v nej napáda vládnu stranu. Ale fakt, že najschopnejšieho politika SDKU-DS Pavla Freša ponechala úplne osamoteného v zovretí oceľových lán intríg zradného Ľudovíta Kaníka. A to práve v období neuveriteľného rozmachu Frešových perspektívnych ideí, jej už určite neodpustí nik, pre koho súcit nie je iba prázdne slovo. Ale, napriek tomu, ak by sa ma v budúcnosti spýtala, či ju odprevadím takpovediac „v skupinke“ pomedzi migrantov na Hlavnom námestí, nemohol by som povedať, že nie. Klamal by som.