Namiesto toho viacerí z kľúčových aktérov presadzujú zmeny, ktoré povedú k návratu krízy z roka 2012.
Banková únia, ohlásená v lete 2012, mala byť jedným zo základných kameňov stability eurozóny. Počítalo sa s vytvorením jednotného prostredia pre všetky banky v menovej únii, so zamedzením prenášania problémov finančného sektora na verejné financie a naopak. Rátalo sa aj s tým, že sa spoločnými garanciami vkladov zabráni jeho rozpadu.
Nemecká vláda s tým súhlasila len neochotne a pod tlakom hrozby nekontrolovaného rozpadu eura. Hneď po tom, čo ho Európska centrálna banka ohlásením intervencií ako-tak stabilizovala, Berlín začal bankovú úniu sabotovať. Najmä vytvorenie spoločného fondu, ktorý by financoval riešenie problémových bánk, a spoločnej garancie vkladov. Po vyše troch rokoch je zrejmé, že prvé bude existovať iba v obmedzenej miere, to druhé de facto vôbec.
To znamená, že periférne členské štáty sú naďalej ohrozované zlým stavom svojich bánk, keďže zodpovednosť za problémy spadne primárne na ich napäté verejné financie. Španielske, talianske či portugalské banky ostávajú vo vleku krízy periférie. Ich sporitelia postupne prenášajú peniaze do bezpečnejšieho Nemecka a pod. Čochvíľa tu môžeme mať zase situáciu z leta 2012. Akurát už nemusí fungovať Draghiho magické „urobíme všetko, čo bude potrebné“. V tejto situácii prichádza z najvyšších miest nemeckej centrálnej banky a ministerstva financií iný nápad na „prerušenie toxickej väzby medzi bankami a vládami“.
Autorom je vplyvná nemecká Rada hospodárskych expertov. Vládne dlhopisy sa už nemajú automaticky považovať za „bezrizikové“. Budú sa hodnotiť podľa miery rizika defaultu vlády, ktorá ich vydala. Banky budú môcť držať takéto dlhopisy len v obmedzenom množstve. A v prípade, ak krajina požiada o „záchrannú pôžičku“ z eurovalu, bude musieť uplatniť na tieto dlhopisy automatický hairicut (zníženie hodnoty dlhopisov).
Banky periférie eurozóny držia veľké množstvo dlhopisov svojich vlád. Navrhované pravidlá by znížili hodnotu týchto aktív, banky by sa silno podkapitalizovali. Snažili by sa ich vymeniť za „bezpečnejšie“ dlhopisy, napríklad nemecké. Úroky, ktoré musí platiť Taliansko či Španielsko za svoj dlh, by rýchlo narástli na neudržateľnú úroveň. Žiadosť o pôžičku z ESM by sa podmieňovala automatickým haircutom, ktorý by zase pocítili najmä finančné inštitúcie týchto krajín… Perfektný príklad kombinácie bankovej a suverénnej krízy.
Za takých podmienok je členstvo periférnych krajín v eurozóne neudržateľné. Ťažko sa dá predpokladať, že to Wolfgang Schäuble a spol. nevedia. Skôr Berlín vie, že bez veľkých fiškálnych transferov je eurozóna neudržateľná. V súčasnej situácii však na ne nikdy nepristúpi. Namiesto toho čaká na ďalšiu krízu, ktorá z eura vytlačí perifériu, prípadne spôsobí jeho rozpad. A pripravuje pravidlá pre nový, užší projekt spoločnej meny.