Už samotný pojem rovná daň je pri zdaňovaní príjmov občanov ekonomický nezmysel. Ľudia platia dane až po odpočte odvodov a nezdaniteľného minima, ktoré predstavuje 3 803 eur ročne. Za bohatých slovenský systém považuje tých, čo majú príjmy po odpočte odvodov v ročnom úhrne nad 19 809 eur, od ktorého dochádza k postupnému kráteniu nezdaniteľného minima.
Zo zodvodnených príjmov nad 35 022 eur ročne namiesto 19-percentnej dane náš štát vyberá „až“ 25-percentnú daň. Napríklad v Rakúsku sú príjmy nad 50-tisíc eur zdanené 50-percentnou sadzbou, pričom ľudia s ročným príjmom „len“ do 11-tisíc eur daň neplatia.
Rovná daň na Slovensku nikdy nebola. Výstižnejším pomenovaním by bola rovnaká daňová sadzba pre firmy, osoby a tiež daň pri predaji tovarov a služieb (DPH). Hádam sa politici iba nesprávne vyjadrili a v skutočnosti mali na mysli rovnakú daňovú sadzbu, keď by sa zvýšila DPH na knihy, lieky, zopár druhov potravín a ortopedických pomôcok z 10 na 19 percent.
Rovnaká daňová sadzba zjednodušuje a sprehľadňuje celý systém, najmä vtedy, ak ten poriadne nefunguje. Čiastočne môže pomôcť v chudobných krajinách navodiť vyššiu úroveň spoločenskej daňovej zodpovednosti firiem a jednotlivcov, motivovať ich k tomu, aby začali platiť aspoň nejaké dane, keď dovtedy v džungli ťažko kontrolovateľného systému dlhodobo unikali pozornosti neefektívnej daňovej správy.
Vo vyspelých ekonomikách sa systém skôr zakladá na princípoch solidarity, najmä ak ide o dane osôb, menej už u firiem. Firmy vo väčšine štátov platia dane z dividend, ktoré u nás liberálni ekonómovia považujú za dvojité zdanenie.
Ako keby zabudli, že občania po zrazení zdravotných a sociálnych odvodov zaplatia najprv daň z už zdanených a zodvodnených peňazí následne i DPH, keď peniaze minú. Ak niekto tvrdí, že zdanenie dividend (v cudzine často so sadzbou 25 %) je nespravodlivé, prečo je táto skrivodlivosť štandardom v mnohých najvyspelejších ekonomikách naprieč svetadielmi?
Občan nerozlišuje medzi daňami a povinnými odvodmi. To v praxi znamená, že ľudia s príjmami nad päťnásobok priemernej mzdy už neplatia z každého dodatočne zarobeného eura ani cent na odvodoch.
Za absurdné možno na našom systéme považovať snahu zdaniť samotné odvody poistného, ktoré zamestnanec videl akurát na svojej výplatnej páske, ale nie na bankovom účte. Túto anomáliu vymyslel Richard Sulík, ktorý jej presadenie na Slovensku stále propaguje.
Za trpkú iróniou sa dá považovať aj platenie zdravotných odvodov (14 %) z predaja nehnuteľnosti, ak ju predávajúci nevlastnil dlhšie ako päť rokov, alebo trebárs z predaja poľnohospodárskych prebytkov nad 500 eur ročne. Ľudia s príjmami nad 4 290 eur mesačne z takýchto príjmov však odvody neplatia.
Ak by sme sa mali naozaj vrátiť k rovnakej dani, mali by sme v záujme spravodlivosti a plnej solidarity vysokopríjmových osôb s bežnými smrteľníkmi zrušiť stropy pre platenie zdravotných odvodov. To však žiadna politická celebrita nemá v úmysle.