Návrh dohody, ktorú tesne pred pondelňajším summitom o migrácii pripravilo Nemecko, holandské predsedníctvo a Turecko, síce mnohých nahneval, bude však základom rokovaní na budúci týždeň.
Otvorenie rokovacích kapitol ešte neznamená ich uzavretie a už vôbec negarantuje vstup. Iba pomôže podporiť legitimitu Erdoganovho režimu. Ale koniec koncov, onehdy sme boli ochotní kamarátiť sa s Muammarom Kaddáfím, len aby zastavil neborákov, ktorí utekali z Afriky do Európy…
Omnoho problematickejšia je dohoda o „výmene utečencov“. Za každého Sýrčana, ktorého pošleme do Turecka naspäť, prijmeme jedného z tých, čo už v Turecku sú. Je pravdepodobne v rozpore s medzinárodnými záväzkami členských krajín, najmä Konvenciou OSN o utečencoch. Aj Charta základných práv EÚ zakazuje „kolektívne vyhostenie“. Na druhej strane, nebolo by to prvýkrát, čo Európa poprie hodnoty, ku ktorým sa rada hrdo hlási.
Hlavným cieľom dohody predsa nie je ochrana ľudí utekajúcich pred vojnou a represiou, dokonca ani tak často spomínaná obrana schengenskej hranice. Je súčasťou pokusu túto hranicu čo najviac uzavrieť. Ak by úniu naozaj trápilo, že utečenci zverujú svoj život do rúk pašerákov a vratkých gumených člnov, vytvorí legálne a bezpečné spôsoby, ako môžu žiadať o azyl či iný typ ochrany.
Napríklad otvorením a financovaním prijímacích centier v Turecku, Jordánsku a Libanone, kde by sa riadnym spôsobom, v súlade s medzinárodným právom, rozhodovalo o oprávnenosti žiadostí.
Fungovať by to mohlo, len ak by sa európske štáty dohodli na spoločnom financovaní a prerozdeľovaní utečencov. To isté však platí pre pripravovanú dohodu EÚ – Turecko. Musí obsahovať mechanizmus relokácie „vymenených“ utečencov, čo sa javí ako kameň úrazu. Slovenský premiér vyhlásil, že takéto prerozdeľovanie sa nás nebude týkať, pretože sme podali žalobu pre (úplne iné) relokácie. Je to zrejme právny nezmysel, no ako politický signál sú jeho slová jednoznačné.
Výmenu budú brzdiť spory medzi Bruselom a Ankarou a členskými krajinami navzájom. EÚ opakovane dokazuje, že čísla dohodnuté na papieri prenáša do reality veľmi pomaly a neochotne. Nerieši sa ani problém utečencov z Afganistanu, Iraku, Eritrey a ďalších oblastí. Tí sa budú naďalej snažiť dostať do Európy. Niektorým sa možno podarí uniknúť hliadkam v Egejskom mori, iní skúsia dlhšiu cestu k talianskym alebo španielskym brehom.
Čistým výsledkom bude, že na pobreží Stredozemného mora sa bude hromadiť čoraz viac migrantov a ostatní budú robiť všetko preto, aby sa nedostali ďalej. Súčasný Schengen de facto prestane existovať. V tom novom sa bude s perifériou počítať iba ako s nárazníkovou zónou.