Preto som sa potešila, keď sa mi pred týždňom dostala do rúk knižka o Zohore, ktorú vydali k sedemstému výročiu prvej písomnej zmienky o obci. Jej dejiny sú vždy históriou práce, poskladané z príbehov ľudí, ktorí v nej žili, zavše aj živorili, pracovali, radovali sa, ktorí ju budovali, tých, čo sú v nej pochovaní.
Všetky tieto knižky sa čímsi podobajú. Podobá sa ich história, dejiny hasičského zboru, dychovky, futbalového alebo iného družstva… V kapitole o odievaní obyčajne objavíte šikovné ruky miestnych ženičiek, ich zmysel pre ornament v podobe výšivky, kapitoly o histórii stravovania strčia do vrecka aj tie najzdravšie a najšetrnejšie kuchárske knihy.
Naši predkovia jedli to, čo sa urodilo, nikdy nie viac než to, čo si mohli dovoliť. Aj publikácia o Zohore je pripomienkou, že pred nami tu, alebo tam, doma v Zohore žili ľudia. Prevažne roľníci, čo pestovali zeleninu, mali vzťah k pôde, rozumeli jej a citlivo ju zušľachťovali. Aj Kostol svätej Margity Antiochijskej si postavili z predaja zeleniny. Čítajúc starodávne mená a priezviská, súpisy obyvateľov Zohora, listujúc v knižke ako v albume so starými fotografiami, človek pocíti ľútosť za časmi dávno minulými. Ale zároveň aj radosť, že Zohorčania na svojich predkov nezabudli a že sa hrdo k svojej obci hlásia. Napríklad i vydaním tejto výpravnej publikácie.
Možno neviete, ale Zohor spomínal aj Matej Bel v diele Notitia Hungariae novae historicogeographica v roku 1736: Zohor, od Stupavy na sever, viac ako pol míle, úrodné miesto, polia bohaté na obilie, úrodné lúky, na západe zalesnený, ktorý pekne zavodňuje potok, tečúci od Perneka k Zohoru, od bohatého rybníka, ktorý leží pri dedine z juhu. Boli sme tu nedávno z pezinskej knižnice fotiť božie muky, prícestné kríže a sošky svätých. Pekná a čistá obec, kaplniek a krížov má požehnane… Starosta nás odviedol k soche svätého Antona, jednej z najkrajších. Postupne ich vraj dajú všetky do poriadku. „Tadiaľto sa kedysi chodievalo do Marianky na púť,“ ukazoval nám starosta.
Dnes je všetko trochu inak. Do dediny sa sťahujú Bratislavčania, nemajú k obci vzťah ako „domáci“, ako tí, čo v nej poznajú každý chodník, pamätajú si kríže v poliach, či svätých za dedinou, poľné cesty, púte do Marianky, pamätajú si ešte starú zohorskú sódovkáreň…
V kultúrnom dome v Zohore visí obraz od tamojšieho rodáka maliara Albína Brunovského. Mladá žena, ktorá podobne ako Boticcelliho Venuša z morskej peny vystupuje zo zeleniny… Zohorské Venuše – také kedysi bývali možno v každom sedliackom dvore. Záhrady boli plné mrkvy, petržlenu a kapusty, či inej zeleniny. A pracovití Záhoráci ju chodili predávať. Zo zeleniny rástlo Záhorie, preto sa mi tak páčil Brunovského obraz v Zohore, aj ich pekná knižka!