Vďaka za Mariana

10.05.2016 17:00

Prišiel ôsmy máj a s ním pripomienka víťazstva nad fašizmom. Ak sa do roku 1989 spájali oslavy s akousi spoločenskou povinnosťou, neskôr sa stalo moderným toto výročie spochybňovať.

Hoci pamätníkov a pamätníčok bolo stále dosť, priamy dotyk s minulosťou bledol. Vojna sa zrazu stala priveľmi nehmatateľná a jej hrôzy natoľko špecifické, že bolo pohodlné označiť ich za „neopakovateľné“. Pri takej vízii je ľahko možné uskutočňovať na ľuďoch pokusy akéhokoľvek druhu.

Zato tohtoročné oslavy sa niesli na vlne paniky, ktoré spôsobili výsledky nedávnych volieb. Odvšadiaľ sa ozýva slovo fašizmus, politici sa predbiehajú v tom, kto bude menej komunikovať s členmi strany mužov, ktorá sa zaviazala marazmus „ručne-stručne“ upratať.

Podaktorí, čo si ešte nedávno na stránkach „elitných“ týždenníkov budovali kariéru na islamofóbii či adorácii všemocnej ruky trhu, vyzývajú v súvislosti s imigračnou krízou k ľudskosti.

Periodiká prinášajú analýzy fašizmu, kritiku sociálnej biedy utrápených žien a mužov, čo prežívajú pri pásoch v chradnúcich regiónoch „z ruky do huby“ – všetkých tých, ktorých zastať sa znamenalo len pred niekoľkými mesiacmi vyslúženie si nálepky „boľševik“ či neskôr „ficovolič“.

Prezident Andrej Kiska dokonca vyhlásil, že sa nebude zhovárať s niekým, kto spochybňuje odkaz Slovenského národného povstania. Nevídané.

Dobre si spomínam na reakcie mienkotvornej tlače, keď Mikuláša Dzurindu na „tróne“ vystriedal Robert Fico. Nastal Súmrak bohov, chýlilo sa k „boľševizmu“, čoho dôkazom bolo aj Ficovo vyhlásenie, že obnoví oslavy MDŽ a SNP.

Najslušnejší politik z maďarskej strany sa vyjadril, že premiér chce pripomínať časy, na ktoré máme všetci zlé spomienky. SNP bolo totiž „komunistický puč“, ktorý „vydláždil cestu do gulagu“, ako objasnil aj „stĺpčekár“ pravicového denníka.

Ak sme povedali, že taká prostoduchá interpretácia dejín a sociálne pokusy môžu spôsobiť návrat fašizmu, dozvedeli sme sa, že „nadužívanie“ termínu je patetické, že sociálna kohézia je diktatúra, že hladové doliny na Slovensku neexistujú a v tých, ktorých existencia sa reálne priznávala, žijú „len“ neprispôsobiví „paraziti“.

Azda i preto sa dvaja sociálni reformátori z SDKÚ fotili s prilbami na hlavách, odhodlaní búrať „čierne stavby“ (dávno predtým než Krásnohorským Podhradím upratovacia čata Mariana K.), minister spravodlivosti zdvíhal segregačné múry, dáma z SaS ponúkala jedno teplé jedlo denne a matematik z KDH blúznil o štatistikách rómskej kriminality a o „boľševickom“ posolstve poézie Milana Rúfusa.

Ale potom dostal Kotleba kopu hlasov a zrazu všetci bojujú proti fašizmu, dokonca chodia do práce so žltou hviezdou na klope. A tutlajú leví podiel svojej hlúposti, aby do seba nemuseli nadžgať privýdatné „sústa“ prihorúcej kaše.

Možno sa Marianovou zásluhou konečne dočkáme, že si tento rok pripomenieme SNP nie ako cestu do gulagu, ale ako dôkaz, že žiadny národ nemá fašizmus vrodený. Ten je plazivým dôsledkom politiky, ktorá zabíja úctu voči druhému človeku.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Andrej Kiska #Deň víťazstva nad fašizmom #fašizmus #Marian Kotleba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk