Nemám nič, čo by niekto chcel. Nechcem nič, čo niekto má. Mrazí ma, keď si uvedomím, že som ako tatko, spisovateľka. Melóny a jablká, večerná odmena. Polovicu záhrady som pohrabala, tú druhú budem robiť v najbližšie dni skoro ráno.
Tento týždeň je Noc literatúry, aj v Modre. Môj text číta moja sestra v ateliéri u Polonských. Všetky moje dni sú trochu mamine. Takýto bol svet. Už nie je. Čítam Ivana Koleniča, dobrá próza aj póza.
V telke je hokej, všetkým preskakuje, ešte aj šoférom v autobuse. A já něco řeknu: nemám rada hokej a hokejistov oddávna, ale tých našich nemusím čoraz nástojčivejšie. Ešteže som za zelenou bránou…
Smuténka knižničná smutná. Čo ma to bolí a kde? Čoraz menej ľudí zaujíma literatúra. Ani knihovníkov nezaujíma, ani učiteľov, ale pre mňa je to najdôležitejšia vec na svete. Môj dedo padol v Slovenskom národnom povstaní. A zrazu niektorí vravia, že nebolo dôležité. Tak je to aj s tou literatúrou. Nejde ten čas nejako pomaly?
Nie je nič trápnejšie ako humoristické relácie v slovenskom rozhlase!!! Radšej by si mali urobiť technickú prestávku alebo hovoriť o počasí v rôznych kútoch sveta, podobne ako na Vltave hovorili nedávno o vtákoch. Tie by mohli vysielať každé ráno, zavše aj namiesto správ. Ráno tu býva taký štabarc!
Zhovárala som sa s pánom farárom o hodinách na našej modranskej veži. Je vo mne ticho. A čakám návštevu. Bojím sa, že vyruší vo mne to, na čo myslím. Dopísala som knižku, je vo mne ticho.
Počúvam Idu Kellarovú, teším sa londýnskemu starostovi, vybieham v noci na dvor a počúvam slávika, skoro ráno bažanty a kukuku, pokúšam sa odpovedať líške, naháňam po dvore ropuchy a zachraňujem ich pred psom.
Začínam si háčkovať pléd. Budem sedávať u nás v kuchyni, učiť sa po maďarsky a háčkovať. Po maďarsky preto, lebo mi vydali dve knižky a ja sa hanbím, že keď prídem do Budapešti, hovorím o babičke a o tom, že maďarčina je jazykom môjho detstva, tajným a tajomným, lebo pred nami deťmi sa u babičky v Bernolákove hovorili tajomstvá, ktoré sme nemali počuť, po maďarsky.
Nákresy háčkovaných vzorov, návody, ako uháčkovať to a hento, sú pre mňa najskôr hlavolamy, s ktorými sa musím popasovať, potom skúška zručnosti a napokon skúška trpezlivosti. Podobne je to aj s cudzím jazykom, podobne je to, aj keď začnem písať nejaký text.
Keď som bola naposledy v Budapešti, moju knižku v maďarčine uvádzal spisovateľ Pál Závada. Spomenula som si, ako som čítala jeho knižku Jadvigin vankúšik vo vynikajúcom preklade Renáty Deákovej a možno som sa aj musela poštípať na zápästie, aby som tomu uverila.
Idem sa učiť po maďarsky, aby som rozumela aj tajomstvám, lebo dobrých prekladateľov je v Maďarsku aj na Slovensku dosť. Popri tom sa hádam pomrvím v zemi, budem pliesť pléd a čakať, kým sa vo mne nazbiera na ďalší väčší text.