Piateho júna rozhodovali švajčiarski voliči v referende o zavedení základného príjmu – všetci ľudia s trvalým pobytom v krajine by mali právo na garantovaný ročný príjem 30-tisíc švajčiarskych frankov. S podobným návrhom vyšla nedávno fínska stredo-pravá vláda.
V roku 2013 prebiehala v EÚ kampaň za zavedenie európskeho minimálneho príjmu. Aj Sulíkov kedysi navrhovaný odvodový bonus bol formou garantovaného základného príjmu (hoci prekliate nízkeho). K fanúšikom sa hlásia aj Bernie Sanders či Yanis Varoufakis.
Myšlienka má podporovateľov na oboch stranách politického spektra (a ako sa ukazuje, čoraz viac i v jeho centre). Súvisí to pravdepodobne s tým, že sa snaží odpovedať na dva súvisiace, no rozdielne problémy. Prvým je efektivita sociálneho systému, druhým zabezpečenie dôstojných životných podmienok.
V prvom prípade závisí od toho, čo si pod „efektivitou“ predstavujeme. Pre ekonomických liberálov to bude najmä „cena“ sociálneho systému. Samozrejme, poslať každému obyvateľovi na účet každý mesiac rovnakú sumu, je jednoduchšie, ako zisťovať nároky a administrovať rôzne druhy sociálnych dávok a platieb.
Či je to lacnejšie, závisí v konečnom dôsledku od výšky garantovaného príjmu. Ak má byť cieľom zníženie celkových výdavkov na sociálne tranasfery, potom to bude veľmi nízky príjem.
Efektívnosť sociálneho systému však nemožno merať len jeho priamou „cenou“. Koniec koncov, jeho cieľom nie je distribuovať príjmy akýmkoľvek spôsobom. Ale takým, aby sa vyrovnávali príjmové rozdiely, resp. znižovala chudoba. To nás vedie k druhému bodu.
Ak štát zabezpečí každému človeku príjem na rovnakej, dostatočne vysokej úrovni, problém chudoby to určite rieši. Otázkou je, ako efektívne. Prečo by mal dostávať peniaze každý, keď ich možno adresovať len chudobným.
Samozrejme, prináša to so sebou potrebu zisťovania splnenia podmienok na sociálnu pomoc. Ak sa však bavíme o dostatočne vysokej podpore/príjme, aj po započítaní administratívnych nákladov to bude pravdepodobne efektívnejší spôsob.
Garantovaný príjem nie je ani najlepšou cestou na zníženie príjmových nerovností. Tie ovplyvňujú politické faktory, najmä vzťah medzi kapitálom a prácou. Markantný nárast príjmových nerovností v posledných desaťročiach je dôsledkom oslabenia pozícií pracovnej sily a nerovnováhy medzi stagnujúcimi príjmami z práce a rastúcimi príjmami z kapitálu.
Nerovnosť je tak lepšie riešiť nastavením pravidiel ovplyvňujúcich distribúciu príjmov (napr. daňových) a posilnením pozície pracovnej sily, napr. zaplátaním dier, ktoré umožňujú obchádzanie pracovného zákonodarstva.
Posledná poznámka je viac filozofická. Myšlienka minimálneho garantovaného príjmu stojí na liberálnej predstave maximalizácie autonómie jednotlivca: štát mu dá prostriedky bez toho, aby mu nanucoval spôsob ich použitia.
Dôstojný život sa však dá zabezpečiť aj iným spôsobom: ak vyjmeme prístup k základným službám – zdravotníctvo, vzdelávanie, zabezpečenie v dôchodku – z oblasti pôsobenia trhu.