Tú, ktorú sme poznali z nekonečných zápasov Alojza Hlinu, kde bola zmiesená z najžírnejších pasienkov a iných v prírode bežne dostupných rekvizít, by sme už asi ani nespoznali v podobe všeobecného ekvivalentu, ktorý tuhľa z červených tašiek vysypali v parlamente poslanci za OĽaNO v podobe dvanástich miliónov eur vo falošných bankovkách.
Aké by to bolo krásne, keby tie bankovky boli všetky pravé! V clivej, no žiarivej nádeji, že ich všetky poslanci v poriadku pozbierajú a aj všetky do jednej opäť domov donesú. Takto z nich vanula iba prenikavá vôňa mravnosti v tej najčistejšej forme, teda úplne zbavená pomyselného hriechu alebo pokušenia.
Poslanec Igor Matovič však za roky v parlamente urobil obrovský pokrok, lebo ministrovi Robertovi Kaliňákovi už vo svojej štátnickej reči, akoby mimochodom, tentoraz nepovedal, že je „ču…k“, ale ho nazval iba „vredom na tvári súčasnej vlády, ktorý treba rozhodne vytlačiť“. Prudká zmena írečitých výrazov natoľko mení politickú kultúru, že by aj so svojimi početnými kostrbatými bohemizmami mohol smelo kedykoľvek vystupovať v niektorom stredoslovenskom divadle bez toho, že by ho tam jeho kolega poslanec Marian Kotleba prerušil alebo zakázal. Ministra síce Matovič nazval aj diablom, no istotne len preto, lebo túto mytologickú, padlú a v podstate akosi podzemnú postavu očividne považuje za čosi negatívne.
Ako trochu odlišný diabol sa však na strednom Slovensku má vraj vynoriť populárna skupina Iron Maiden, čo primalo rehoľníkov Spoločnosti svätého Bazila Veľkého k výzve na zákaz tohto nebezpečného koncertu, ktorý vraj „demoralizuje mládež a ničí všetky morálne a kresťanské hodnoty“. Kam sme až dospeli, vidno už z toho, že všetky tieto hodnoty sa dnes dajú zničiť jedným verejným koncertom v Dolnom Hričove. To je jasné. Trochu zložitejšie je to iba v tom, že rehoľníkov už dávnejšie exkomunikovali z cirkvi, ale predsa len trochu neskoro, lebo oni sami predtým vraj stihli exkomunikovať skoro celú slovenskú cirkev i s arcibiskupom.
Teda aj v cirkvi to niekedy býva ako v politickej strane, napríklad v Sme rodina, z ktorej teraz predseda Boris Kollár exkomunikoval naraz až troch poslancov. Tí, podľa všetkého, tiež hlasovali akosi démonicky.
Mravnosť však našťastie neobchádza ani východné Slovensko, kde takmer na smrť uštvaní a trpiaci výtvarní umelci odušu demolujú a ničia po dedinách busty a pamätné tabule „boľševikov“, a to len o niečo pomalšie ako susední Ukrajinci sochy Lenina.
Prekvapuje ma, najmä keď idem do mesta, že ešte stále tam stretávam hromady slušných ľudí. Ale som presvedčený o tom, že pri tomto tempe a rozsahu moralizovania na Slovensku to už onedlho nemusí byť vôbec pravidlom. Cnosti tu bude pomaly toľko, že v hriechu človek nebude mať na výber.