Sanders bol outsiderom, kandidátom do počtu. Stál proti korunnej kráľovnej demokratov Clintonovej, a sám seba označoval za „demokratického socialistu“, náš typ sociálneho demokrata. V krajine neobmedzených kapitalistických možností, milionárskeho sna a naočkovaného odporu voči čomukoľvek, čo zaváňa „komunistickým“ štátom, to znelo ako strela do vlastného kolena.
Šokujúci je aj jeho program: znižovanie príjmových nerovností medzi superbohatými a chudobnými, zvyšovanie daní pre korporácie, reforma bankovníctva a Wall Streetu, zavedenie minimálnej mzdy, všeobecnej zdravotnej starostlivosti a bezplatného školstva, aby vysokoškoláci nevyšli z univerzity rovno s nesplatiteľným dlhom na krku, a reforma volebného systému, kde vyhrávajú iba kandidáti, ktorých financuje „big business“.
Americké voľby už niekoľko sezón pripomínali skôr reality show. Diskutovalo sa o osobnosti prezidenta, o jeho vlastnostiach, zľahka o jeho programe, ale vôbec nie o spoločenských témach. Sandersovi sa nielenže podarilo nastoliť obsahovú debatu, vrátiť späť politiku do politiky, ale ešte aj priniesť témy, ktoré sa skutočne týkajú každodennej reality bežných Američanov.
Svoju kampaň financoval z príspevkov bežných ľudí, na rozdiel od Clintonovej nemal korporátnych donorov a závisel od nadšenia tisícok podporovateľov, ktorých nadchol svojím programom. Veľké médiá ho dlho ignorovali a ak akurát vyhral voľby v niektorom štáte, nezabudli napísať, že už dávno mal odstúpiť a Clintonová je jasnou favoritkou.
Rozhodne jasnou víťazkou nie je. Sandersovi sa podarilo nemožné: dodnes zvíťazil v primárkach demokratov v 22 štátoch a aj tam, kde nevyhral, väčšinou viedol u všetkých vekových skupín pod 45 rokov, u mladých žien i Latinoameričanov. Podľa federálnych prieskumov má dokonca v každom štáte podstatne vyššie šance ako Clintonová zvíťaziť v prezidentských voľbách nad republikánom Donaldom Trumpom. Úspech jeho programu ju prinútil prebrať väčšinu jeho tém, takže minimálna mzda či bezplatné školstvo sa stávajú americkým politickým mainstreamom.
Prezidentským kandidátom sa Sanders zrejme nestane nie pre slabú podporu voličov, ale vinou zložitého systému, v ktorom vo finále rozhodne niekoľko stoviek tzv. superdelegátov neviazaných volebnými výsledkami vo svojich štátoch. Budú hlasovať za Clintonovú, ako chcú. Otázne je, čo sa ďalej udeje v Demokratickej strane. Sandersovi stúpenci budú chcieť reformu nielen volebného, ale aj ekonomického a sociálneho modelu či zahraničnej politiky USA. Nový prezident či prezidentka bude musieť Sandersove názory reflektovať.
Jedno je isté: mnohí Američania začínajú mať plné zuby planých sľubov a chcú participovať na formovaní lepšej, spravodlivejšej spoločnosti. A to je väčšie víťazstvo, o akom mohol Sanders na začiatku svojej kampane snívať. Z dlhodobého hľadiska vyhral, nech sa už kandidátom demokratov a prezidentom stane ktokoľvek.