Ďalšou príčinou je čoraz väčšie skracovanie prvotne vypočítavaných penzií v rámci vynútenej solidarity tých, čo zarábali viac ako 1,25-násobok priemernej slovenskej mzdy. Slovenský model dôchodkového zabezpečenia totiž za boháčov pokladá všetkých ľudí, ktorí zarábajú viac ako 1¤080 eur brutto mesačne. Tí sa musia vo svojich nárokoch na penzie uskromniť, aby sa trošku viac ušlo tým, čo zarábali málo.
Skutočnosť, že medzi novými žiadateľmi o penzie je aj pomerne veľa ľudí zneužívajúcich systém, keď časť mzdy išla zamestnancom na ruku bez dokladu alebo trebárs fuškárom obyčajne nevystavujúcim príjmové bločky za vykonané práce s minimálnymi vymeriavacím základom pre výpočet starobného dôchodku, je v tomto prípade už druhoradé.
Apelovať na osobnú zodpovednosť jednotlivca odhadom výpočtu penzie, ak bude poistenec platiť na odvodoch tak málo ako doteraz, sa rozhodlo susedné Poľsko. Obdobné listy zasielané Sociálnou poisťovňou časti našich poistencov však potrebnú výpovednú schopnosť bohužiaľ nemajú.
Žiadnu výhru neprinesú ani renty z peňazí nasporených v druhom pilieri, pretože správcovia fondov ani životné poisťovne v zásade nemajú kde kapitál výnosne a bez rizika investovať.
Životné poisťovne nevedia, kam majú peniaze sporiteľov dať tak, aby z nich vyplácané doživotné renty po odpočte poplatkov a režijných výdavkov neboli iba almužnou, bez ohľadu na dĺžku celkovej doby sporenia.
Ak dnes banky ponúkajú hypotekárne úvery za menej ako 1,5 percenta ročne aj pri dlhoročnej fixácii úrokov, svedčí to o tom, že nízke úroky nie sú len súčasnou bankovou módou, ale dlhoročným trendom.
Na trhu s takmer nulovými úrokmi je ťažké garantovať sporiteľom aj symbolicky nízke výnosy, čím sa očakávané zhodnotenie akýchkoľvek dôchodkových úspor stáva predovšetkým ťažko odhadnuteľným sľubom s nádychom reklamného marketingu s predpokladanou garanciou straty.
Nádej na zmeny k lepšiemu nesvitá ani v treťom pilieri. Výnosy najväčších fondov doplnkového dôchodkového sporenia boli v uplynulom roku, až na jednu nulovú výnimku, všetky v zápore. Tomu sa ani nemožno čudovať, keď odmeny a rôzne režijné poplatky za správu v DDS sú oveľa vyššie ako možné očakávané výnosy bezrizikových fondov tohto dobrovoľného sporenia na penziu.
Tretí pilier bez príspevkov zamestnávateľov poskytovaných k sporeniu zamestnancov v podmienkach Slovenska vlastne ani nemá zmysel, pretože jeho daňová úľava zo strany štátu je iba symbolická. Peniaze odkladané na obdobie staroby v DDS tak zväčša slúžia aj vďaka nedostatočne riadenému systému z pohľadu slovenskej legislatívy často iba ako prietokový finančný ohrievač na získanie zamestnaneckých výhod vo firmách.
Väčšina sporiteľov si totiž dobre uvedomuje, že životné náklady každého z nás rastú rýchlejšie ako uverejňované štatistické údaje o nízkej inflácii a pred sľubmi o blahobyte v starobe radšej uprednostnia vlastné finančné rozhodnutia.