Po útokoch na dvojičky z 11. septembra bola politická nálada v USA plná slov o spravodlivej odplate, najprv v Afganistane a neskôr v Iraku. Kľúčovým argumentom Georgea Busha a s ním väčšiny pravicových západných médií bolo, že Irak je vojenskou hrozbou a vlastní zbrane hromadného ničenia nebezpečné i pre nás. Fakty ale nasvedčovali a čas dokázal, že to bola lož.
Chilcotova správa mapuje rozhodovanie vtedajších britských politických špičiek, predovšetkým labouristického premiéra Tonyho Blaira, ktorý Britániu v tzv. „Koalícii ochotných“ zavliekol do vojny.
Na viac ako šesťtisíc stranách dokazuje, že Blair sa rozhodol pre vojnu napriek tomu, že informácie o irackých zbraniach boli už vtedy „nespoľahlivé“, že OSN ešte žiadnu vojenskú akciu neodobrila a nebol dohodnutý a ani len vymyslený žiaden plán, čo s Irakom po vojne. Aj napriek tomu, že mnohí odborníci už vtedy varovali, že prípadná invázia v regióne len napomôže vzostup terorizmu, nie naopak.
Podľa všetkého síce USA a Británia podnikli v tej dobe veľké diplomatické úsilie – nie však na mierové riešenie situácie v Iraku, ale na to, aby zaistili podporu vojne. Blair sa napriek všetkému rozhodol ísť do toho s Bushom, keď mu v už v júli 2002, mesiace pred samotnou vojnou, napísal, že „bude s ním za každú cenu“.
Výsledky vojny v Iraku sú zničujúce. O život prišlo podľa odhadov štvrť milióna až 600 000 Iračanov a Iračaniek, ďalšie milióny museli utiecť. Zahynulo aj 179 britských vojakov. Neschopnosť Koalície ochotných zvládnuť chaos povojnovej situácie sa ukázala vo vzostupe islamistického teroru, najprv pod vlajkou Al-Kajdá, neskôr ISIS-u.
Slovensko vstúpilo do vojny, aj keď nebolo členom NATO. Vtedajším premiérom bol Mikuláš Dzurinda, ktorý inváziu do dnešného dňa obhajuje a vyhlásil, že „dôveroval svojim priateľom“ Bushovi a Blairovi, a že „Irak dnes už nepredstavuje (takú) hrozbu“.
Smutným mementom ostáva posledný bombový útok v Bagdade, kde počet obetí stúpol už takmer na tristo, a množstvo ďalších bombových útokov od Istanbulu po Brusel. Vskutku, svet je od vypuknutia irackej vojny bezpečnejší.
Od publikácie Chilcotovej správy silnejú v Británii hlasy, že Tony Blair by mal byť postavený pred súd. Presne pre to, že vyhlásenie vojny inému štátu nie je vecou „kamarátšaftu“ s prezidentom USA, ale vecou medzinárodného práva.
Pretože za veľkými politickými rozhodnutiami, akým bolo vstúpenie do vojny v Iraku, leží aj veľká zodpovednosť, a toto bolo kritické zlyhanie s fatálnymi dôsledkami až do dnešného dňa.
Súčasťou tohto zlyhania sme boli aj my. Chilcotova správa síce nevráti životy obetiam vojny, no mohla by priniesť kúsok spravodlivosti ich pozostalým. Na to však musíme vyvodzovať dôsledky za politické rozhodnutia všetkých vtedajších vojnových štváčov – i tých našich.