Zavše mi pri modlitbe „prešmykuje“ myslenie… Naposledy som si čítala z Knihy Jozua. Vždy si želám, aby mi ten „nábožný“ pokoj vydržal čo najdlhšie. No potom sme zašli s mužom na kofolu, posadili sa iba on a deti, ja som zostala v aute a hnevala sa pre akúsi nedôležitú taľafatku. Počúvala som v rozhlase Milana Markoviča. Popri tom som zabudla, že sa hnevám, a keď mi syn Vinco priniesol kofolu, vypila som ju na ex. Dokonca som sa na muža začala usmievať. Ak ju miluješ, nie je čo riešiť.
Počasie pri Balatone, vietor, svetlo, krajina, vinohrady starodávne pestované „na hlavách“, domy, jedlo aj ľudia mi pripomenuli čosi z detstva, čosi, čo nie je.
Doma po starom – kohút, sliepky, štrk, železná bránka, čo sa nezatvára, sused Tibor s chlebom, nahnevaný UPS doručovateľ s balíkom, vlhy na brezách u susedov, ďateľ u nás, georgíny pod figovníkom, pes odkiaľsi nesie kukuričný šúľok, suseda rapká rapkáčom, plaší vrabce, drozdy a škorce, prvý burčiak na stole, smädné osy, mucha, čo lezie po skle, lístie na terase, hrozno má múčnatku, upečieme kura? Nebudem ho jesť, kým nezabudnem, že som si povedala, že ho nebudem jesť. Do banky, do poisťovne, do knižnice.
Po dlhšom čase noviny. Je mi jedno, či sa niekto volá Bradley, Chelsea alebo Anička, nemám nič proti Maďarom ani Židom, ale neznášam, keď niekto akože vtipne a surovo rýpe do toho, čo sa deje v arabských krajinách. Mám rada mužov, neprekážajú mi homoni, mimoni ani pokémoni. Cítim, že postaviť si múr, lebo za ním bývajú susedia, ktorých nemusím, nie je riešenie. Nepresťahovala by som sa ani za múr, ani predeň pre tých susedov.
Prispejem na chudobné krajiny tretieho sveta, dokonca rozumiem tým, čo tam odídu pomáhať, no pomáhať je kde aj tu, trebárs na východe. Dojímajú nás malí okatí černoškovia vo vysokej tráve, na púšti, s veľkými hladnými bruškami, ale cigánski čučinovia, úplne malí, úplne okatí, úplne uzimení a sopľaví krpci, čo vlečú popri ceste v zime pri Štóse drevo z lesa, lebo je im doma zima, nikoho nedojmú, iba možno nazlostia.
Keď večer bili zvony v dedinách pri Balatone, cítila som sa ako doma. Zdravili sme sa s cudzími ľuďmi, pokúšali sa dohovoriť, usmievajúc sa nad tým, koľko slov v maďarčine a slovenčine je totožných alebo aspoň majú spoločný základ. Animozitu som pocítila iba vtedy, keď som začula slovenčinu a „všimni, aké sú tí Maďari svine…“ Našťastie som nedopočúvala.
Je to čudné na tomto svete, ako sme tu každý sám, aj ako sa vieme, aj nevieme mať radi. Ak ho miluješ, nie je predsa čo riešiť!
Kamarátka mi vravela, ako jej vnúčik hovoril, že majú v škôlke v triede i černoška a že je s ním kamarát. Keď sa ho opýtala, ako sa ten černoško volá, odpovedal, že Lakatoš. Možno by sme sa mohli učiť od detí.