Fixné kurzy a pevné ceny

19.09.2016 15:00

S pojmami fixné kurzy a pevné ceny sa dnes stretávame najmä ako so spomienkou na obdobie socializmu. Na jar tohto roku uplynulo štvrťstoročie, keď na Slovensku v rámci transformácie na trhové podmienky vystrelili prudko nahor cenovky všetkých tovarov a služieb. Cválajúca inflácia vtedy za rok znehodnotila peniaze o viac ako šesťdesiat percent.

Dnes ekonómovia, naopak, skloňujú čoraz viac výrazy nulové až záporné úroky či hrozba deflácie, počas ktorej sa priemerná cenová hladina znižuje. Pokiaľ ide o úroky ako také, tie sú dnes nižšie ako v minulom režime, kde ceny základných potravín, energií a väčšiny služieb boli po celé dekády nemenné, hoci mzdy a platy v krajine permanentne rástli. Pevné ceny si štát robotníkov a roľníkov mohol dovoliť najmä z dôvodu ožobráčenia obyvateľstva menou peňazí z roku 1953, znárodnením firiem a zavedením štátneho monopolu zahraničného obchodu spolu s totálnym regulovaním cien. Otázne je, ako dlho by si režim mohol takýto scenár dovoliť, ak by nedošlo v roku 1989 k revolúcii.

Ignorovanie princípov ponuky a dopytu, ako aj uplatňovanie systému fixného kurzu meny sa každej ekonomike skôr či neskôr vypomstí. Dôkazom bola trojstupňová, takmer 300-percentná devalvácia československej koruny (1990 – 1991) alebo o dekádu neskôr štátny bankrot Argentíny, ktorá neuniesla fixáciu svojej meny 1:1 k americkému doláru. Znehodnotenie meny sa vždy s určitým časovým odstupom prejaví zvýšenou infláciou, ktorá cez vyššiu cenovú hladinu znižuje dopyt a životnú úroveň obyvateľstva. Na druhej strane, cez znehodnotenie meny získavajú exportéri šancu zvýšiť svoju konkurencieschop­nosť v zahraničí, pretože tovary a služby môžu byť v prepočte na inú menu lacnejšie.

Na obyvateľov Slovenska sa v poslednom čase spustila lavína medializovaných správ o plánovanom zvyšovaní dane z nehnuteľnosti, zavedení poplatkov za vodomery pre domácnosti, zvýšení koncesionárskych poplatkov za rozhlas a televíziu a poštových známok. V tejto súvislosti som si ironicky spomenul na výroky Poliakov z leta 1990, keď sa v ich krajine prudko zvýšili obdobné služby: komunizmus nespravodlivo delil biedu, kapitalizmus nespravodlivo delí bohatstvo. Argumenty pre zvyšovanie cien majú spoločného menovateľa, ktorým je čas. Ak sa ceny vybraných služieb niekoľko rokov nezvyšovali, treba ich vraj upraviť aspoň v nadväznosti na priemerný rast platov v našej krajine. Inak by sa nám údajne neodôvodnene zvyšovala životná úroveň. Hľadať riešenia vo forme úsporných opatrení v danej oblasti služieb je určite zložitejšie ako celoplošná zmena cenníkov.

Zvyšovanie cien v čase deflácie nie je žiadnou zvláštnosťou. Ak sa v priemere znižuje cenová hladina, neznamená to, že nemôžu výraznejšie rásť trebárs tovary a služby dennej potreby. Nadviazať preto napríklad rast dôchodkov na tzv. dôchodcovskú infláciu, ako sme to urobili na Slovensku, chce naozaj odvahu. Zástupcovia seniorov preto dnes požadujú opätovný návrat k pôvodnému valorizačnému modelu, ktorý zohľadňuje aj rast miezd. Večné ceny majú dnes už iba niektoré poštové známky v prípade, ak je na nich namiesto hodnoty v eurách a centoch uvedený iba údaj v gramoch. Ak ich na poštách už náhodou všetky nevypredali.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ceny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku