Nečakane rýchly koniec novín Népszabadság autoritárskemu premiérovi Viktorovi Orbánovi určite vyhovuje. Formálne však nemal nad nimi žiadnu moc, patrili súkromníkom.
Népszabadság bol kedysi jedným z najväčších maďarských denníkov, patrili sociálnym demokratom a v podstate dodnes prežil jeho aký-taký ľavicový charakter. Zachoval si aj povesť jedného z najodvážnejších kritikov Orbánovej vlády a strany. Redaktori išli po korupčných aférach medzi Fideszom a maďarskými biznismenmi, po bankárovi, ktorý na ministerstve hospodárstva za nemalé verejné peniaze nechal zamestnať svoju frajerku, či po luxusných pracovných cestách dlhoročného ministra platených daňovníkmi. Venovali sa aj kríze v zdravotníctve a školstve, protestom učiteľov, chudobe. V sobotu sa zamestnanci a zamestnankyne denníka nemohli dostať do svojich emailov a kancelárií a oznámili im, že noviny sú zatvorené na neurčito. Tento krok prišiel tesne po tom, čo Orbán zorganizoval neúspešné referendum a kampaň proti kvótam za 40 miliónov eur, k čomu sa denník staval mimoriadne kriticky.
Je pravda, že Orbán sa podobá Andrejovi Babišovi či Silviovi Berlusconimu, nenecháva nič na náhodu a systematicky zaberá čoraz väčšiu časť mediálneho priestoru.
Pred rokmi Fidesz zabezpečil, že vtedajší vlastník denníka Népszabadság Ringier ho musel predať. Novým majiteľom sa stali Mediaworks Hungary, spoločnosť vo vlastníctve rakúskej skupiny Vienna Capital Partners. Tí médium v sobotu zatvorili s odôvodnením, že nebolo finančne rentabilné, čo ostatná tlač promptne spochybnila. Máloktoré maďarské noviny na voľnom trhu prežívajú. Buď ich udržiavajú veľké korporácie, alebo ich financujú z peňazí daňových poplatníkov prostredníctvom vládnuceho Fidesz.
Umlčanie kritického denníka určite Orbánovi viac než vyhovuje. Môže byť predmetom špekulácií, či si to sám vyžiadal, alebo sa mu Vienna Capital Partners chceli zapáčiť za prísľub nejakých šťavnatých štátnych objednávok do budúcnosti. Určite to ďalej posilní premiérov vplyv na maďarskej mediálnej scéne a je tvrdou ranou slobode tlače a slova v krajine.
Na vine sú čiastočne práve maďarskí sociálni demokrati, ktorí viaceré denníky vlastnili, ale ich predali pravicovým oligarchom či mediálnym skupinám bez toho, aby si nejaké udržali alebo nové vytvorili. Väčšina nielen ľavicovo-liberálnych novín a časopisov tak skončila v rukách nadnárodných korporácií alebo oligarchov, ktorí sledujú najmä svoje obchodné záujmy. Je totiž málo pravdepodobné, že súkromný denník bude obhajovať záujmy pracujúcich, boj za vyššie mzdy, štrajky alebo sociálne práva.
Skôr platí, že oligarcha či korporátny vlastník pretláča svoje záujmy, preferuje stranu, ktorú sponzoruje, a jej agendu bude aj neprimerane pokrývať svojimi médiami. V tomto prípade je však isté nielen to, že Orbán posilňuje svoj vplyv v tlači, no aj to že proti nemu stojí neschopná ľavicová opozícia, ktorá sama pustila svoje žolíky. Isté je predovšetkým to, že súkromný vlastník nie je žiadnou garanciou slobody médií.