V skutočnosti mohla v takú tesnú prehru len ťažko dúfať. Erdogan dominuje politickej scéne už minimálne desať rokov a od víťazstva v prezidentských voľbách v auguste 2014 koncentruje moc vo vlastných rukách.
Výnimočný stav vyhlásený po nepodarenom pokuse o puč mu umožnil ovládnuť médiá. Novinári, opoziční politici a aktivisti sú zatýkaní, kritika je označovaná za napomáhanie teroristom. Na druhej strane, tesný výsledok nie je pre odporcov Erdoganovej vlády dobrou správou. Referendum bolo len jedným krokom. Komplikácie hrozia na konci cesty.
Opozičné strany napadnú výsledok hlasovania na súde, no asi ani ony nečakajú, že uspejú. Erdogan sa môže spoľahnúť aj na svoju stranu AKP – formálne z nej musel ako prezident vystúpiť, v skutočnosti je stále pod jeho kontrolou. Teraz, keď referendum zrušilo podmienku nestraníckeho prezidenta, stane sa jeho spoľahlivým mocenským nástrojom.
Na účinný odpor pravdepodobne nenarazí ani v parlamente. Referendum síce rozdelilo provládnu, nacionalistickú stranu MHP, no Erdogan by si mal udržať väčšinu potrebnú na schválenie akýchkoľvek ďalších zmien.
Konečný test však príde v roku 2019: prezidentské voľby. Až tie môžu formálne (a so zdaním legitimity) odklepnúť vládu jedného muža. Tesný výsledok referenda môže byť pre Erdogana varovaním: podpora občanov je menšia, ako očakával. Na rozdiel od predchádzajúcich hlasovaní, nedokázal zvíťaziť v Istanbule ani Ankare.
Keďže referendum bolo pravdepodobne zmanipulované, no súdy s tým nič neurobia, opozícia výsledok neuzná. Erdogan nebude môcť vystupovať ako „zjednotiteľ“, a tak sa uchýli k politike, ktorá mu doteraz prinášala úspech. Bude rozdeľovať. Vidiek proti mestám. Tradicionalisti proti reformistom. Turecko proti „Západu“.
Nie je náhodou, že jedným z prvých krokov po oznámení (neoficiálnych) výsledkov bolo predĺženie výnimočného stavu do leta. Po čistkách (najskôr proti republikánom, potom gülenistom) má AKP/Erdogan armádu a políciu pevne v rukách. Zvyšky nezávislých médií, opoziční politici a aktivisti môžu čakať ešte viac represie.
Predstavitelia kurdskej menšiny, proti ktorej vedie vláda nevyhlásenú vojnu, možno definitívne stratia nádej na zlepšenie situácie ústavnou cestou. Možno prevážia militantné hlasy a kurdské povstanie na juhovýchode Turecka sa rozhorí s novou silou. O to skôr, že blížiaca sa (dúfajme) porážka Daeš vytvára v Iraku a Sýrii de facto kurdský štát.
A to bude Erdoganovi opäť hrať do karát. Spolupráca opozičných strán – republikánskej CHP a prokurdskej HDP – bude ešte komplikovanejšia, ak nie nemožná. Šanca na spoločného kandidáta, ktorý by mohol zvíťaziť vo voľbách v 2019, bude mizivá.
Prezident Erdogan je na najlepšej ceste premeniť Turecko na poloautoritársky režim. Za fasádou demokracie moc jedného muža. Naši vlastní autokrati ho určite sledujú so záujmom.