V mestečku, na ktoré sa vo svojej poviedke sústredil, otvorená pošta vraj hneď predstavovala bezprostredný spoločenský rozvrat. Pretože všetci si hneď začali písať, telefonovať, posielať balíky, (vo vtedajších časoch) telefonovať a telegrafovať, ba venovať sa podobným náruživým činnostiam. Zakaždým vôbec nie umierneným spôsobom, čo mnohých, prirodzene vzhľadom na poplatky, doslova zruinovalo. Český autor v poviedke tento fakt vôbec nezastiera, lež naopak, doslova zdôrazňuje: „Nejeden sa vypotácal z pošty celkom ožobráčený!“
Moja skúsenosť v tejto súvislosti bola skôr taká, že pošta sa viac zatvárala ako otvárala. Nikto mi už nikdy nevráti moju najobľúbenejšiu poštu, ktorú mi pred pár rokmi načisto zavreli na Vajanského nábreží v Bratislave. I keď ani tam to nebolo v jej posledných chvíľach najjednoduchšie. Pošta sa stala aj bankou, no začala predávať zahraničné dovolenky, tričká, batérie a podobne. Podať tam jednoduchý list bol čoraz väčší problém.
Myslím si, že poštu v pôvodnom zmysle slova zachránili až veľké nákupné centrá, ktoré sú schopné poštu otvoriť kdekoľvek a nemajú s tým vôbec nijaký problém. Človek dnes môže taký list niekomu napísať a poslať trebárs aj v sobotu večer.
To znamená, že starogrécky boh Hermes (alebo starorímsky Merkúr), ktorého úlohou bolo prenášať posolstvá bohov ľuďom a ktorý bol aj na starších poštových úradoch znázorňovaný s krídelkami na sandáloch alebo na helmici, prípadne na zvláštnej palici, ani dnes vôbec neupadá do zabudnutia.
Istou nevýhodou tohto úchvatného božstva je, že býva už odvtedy bezprostredne spájané aj s ochranou zlodejov, najrozmanitejších ľstí a podvodov. Teda so všetkým, čo sa bežne týka obchodu. Niekto si, napríklad, z príťažlivého internetového obchodíku objedná taký celkom fajn mobil, no potom si smutne z balíčka vybalí dlažobnú kocku. Na nej sa, pochopiteľne, oveľa ťažšie inštalujú niektoré moderné aplikácie.
Aj keď úctyhodnú inštitúciu, akou je pošta dnes, s tým nikto bezprostredne nespája, predsa sa tam, vraj, nejaké tie lákavé možnosti stále vynárajú. Napríklad posielanie antraxu, nábojov, výbušnín, rádioaktívnych látok a nadávok niektorým všeobecne obľúbeným osobnostiam. To však vyviera skôr zo zložitosti súčasného politického života a potom azda z istých konvencií.
Mne väčšinou moje poštové zásielky otvárali či kradli deti zo susedstva. Aspoň podľa písma, ktorými ich občas dopĺňali. Vždy som dúfal, že z toho časom vyrastú. V prípade nevraživého a závistlivého starca, ospravedlňujem sa, to vyriešila sama príroda. Ale, priznávam, pekné ani príjemné to nebolo. Veď ako mi povedala pred časom aj moja grécka domáca s podobnou skúsenosťou: „Prečo si má niekto z mojej pošty robiť radosť?“ Naozaj! Prečo?