Na Slovensku (súhlasím, že nielen tu) sme si obľúbili voľbu menšieho zla, pritom hlasy kuvikov, že menšie zlo je stále ešte zlo, nechce nikto príliš počúvať. Pokúšam sa z prívržencov voľby menšieho zla vydolovať príklady toho, ako sa nám menšie zlo osvedčilo. Zdá sa mi, že naposledy to vyšlo, keď Slovensko vstúpilo do Európskej únie. O priamej voľbe zla radšej pomlčím; píše sa o nej dosť. Našťastie.
Hrdlami členiek a členov volebných komisií od vstupu do EÚ už pretieklo veľa kávy a minerálok – a voľby menšieho zla sa u nás udomácnili podobne ako presvedčenie, že politici a političky nám ľuďom vládnu, hoci je to naopak. Ich štedro platenou prácou je vykonávať našu vôľu.
A neviem ako vám, ale mne sa nezdá, že je našou vôľou neriešenie rozkrádania a korupcie či s tým súvisiacej dlhoročnej chronickej chorľavosti zdravotníctva, školstva, sociálnej politiky, poľnohospodárstva, bytovej či dopravnej politiky atď. – a zároveň večných nezdravo nacionalistických vášní a nenávisti voči menšinám.
A do tohto celonárodného masochizmu, keď už väčšina ani nepremýšľa nad dobrom, iba sa uspokojuje s menším zlom, pravidelne počas každých volieb, či už lokálnych, alebo celoštátnych, vstupujú „do ringu“ ľudia z prostredia aktívnej občianskej spoločnosti. A vtedy sa mne osobne rozum dokáže zastaviť aj niekoľkokrát denne.
Vidieť na kandidátkach – a v tomto smere vedie OĽaNO – ľudí, ktorí jednej téme škodia, a ďalších, ktorí s nimi dlhodobo „zápasia“, aby danej téme priniesli aký-taký pozitívny posun, to je buď dokonalosť politiky v jej absolútnych hodnotách, alebo číry nezmyselný pragmatizmus, ktorý v dlhodobom horizonte neprináša tie výsledky, o ktoré sa vo voľbách občianske kandidátky a kandidáti usilujú. Opäť tu ako príklad poslúži OĽaNO, ktoré do vrcholnej politiky priviedlo okrem bigotných katolíkov aj zopár OĽaNO večne opúšťajúcich ľudskoprávnych či zelených občianskych aktivistov a aktivistky.
Spojenia ľudí z aktivistického prostredia s politickými stranami sú dlhodobá pliaga, ktorá príliš nefunguje, nehovoriac o hanebných hodnotových kompromisoch, keď ochrana zelene či pamiatok stojí nad ochranou ľudských práv, respektíve ich jednoducho ignoruje, lebo tak je to jednoduchšie.
Pre ľudí bez zázemia politickej strany je náročné kandidovať, pretože musia vyzbierať zákonom stanovený – nemalý – počet podpisov, aby vôbec mohli kandidovať. No hoci je to prácnejšie, dajú sa tak „vyskladať“ celé od politických strán nezávislé občianske kandidátky, ktoré ak by ponúkli dobré riešenia a čerpali z dôvery svojho okolia, situácia v regiónoch i na celom Slovensku by sa mohla zlepšiť. Nehovorím, že sa zlepší určite, ale ak to nikto nevyskúša, nezistíme to. Ako to funguje v zabehanom režime voľby menšieho zla, to už predsa vieme.