Robert Fico vtedy zdôraznil, že sa síce „nebráni pomoci vo veciach každodenného života“ (zjemnenie diskriminácie, koľká láskavosť!), na druhej strane si však myslí (zrejme v duchu sociálno-demokraticko-katolíckych hodnôt), „že teraz nie je priestor na to, aby sme umelo dávali do popredia tému, s ktorou nie je slovenská spoločnosť stotožnená“ a že „toto nemôže patriť medzi top priority sociálnodemokratickej politiky“ (ozaj pekné od premiéra na margo „svojich“ občanov, pravda?).
Konzistentný vo svojich tvrdeniach pán predseda bol, to sa nedá poprieť. Už v roku 2010 vyhlásil, že „keby sa mal urobiť zoznam tém podľa dôležitosti so 74-tisíc bodmi, téma zákona o registrovanom partnerstve sa tam nedostane“. A čo sľúbil, to aj dodržal. Daňoví poplatníci s občianskym preukazom Slovenskej (demokratickej) republiky stále žijú tak, akoby boli zbavení svojprávnosti iba preto, že si pri narodení vylosovali teplý žreb.
Šanca na zmenu však – konečne – opäť leží na stole. Tentoraz na stole komisie na rekodifikáciu súkromného práva, ktorá funguje pri ministerstve spravodlivosti. Ministerka Lucia Žitňanská pokúša osud v nádeji, že si predstavitelia slovenskej moci spomenú na to, že sa tu hráme na právny štát, postavený na hodnotách rovnosti a spravodlivosti.
Svoj zámer „zjednodušiť rozvody, zaviesť predmanželské zmluvy či pomôcť homosexuálom v bežnom živote“ ministerka na komisii nedávno konzultovala aj so svojimi koaličnými partnermi – a hoci SNS ako vždy vystrkuje rožky proti, Smer – naopak – ústami poslanca Róberta Madeja prekvapil. „Pri otázkach bežného spolužitia by problém naozaj nemusel byť, keby sa to viazalo na pojem blízkej osoby,“ vysvetlil.
Postavenie LGBTI komunít sa zásluhou referenda z februára 2015 a následného prepisovania ústavy v prospech štátotvornej sexuality vrátilo do začiatku 90. rokov minulého storočia, všimli ste si? Vtedy sa ujalo slovné spojenie neviditeľná menšina. A ak si dnes odmyslíme dúhové „prajdy“ v Bratislave a v Košiciach či ľudskoprávne bubliny na sociálnych sieťach, tak menšina, ktorá sa na Slovensku dokonca na istý čas stala jazýčkom na volebných váhach, naozaj z verejnej sféry opäť zmizla.
Referendum dosiahlo svoje. LGBTI ľudí prostredníctvom zneužitia ústavy vytesnilo za hranicu viditeľného horizontu spoločnosti, verejnej diskusie a práva. Ale ľudia za horizontom nezmizli. A nezmizli ani ich problémy, ani ich potreba zdieľať pravidlá matrixu rovnako ako ostatní, hoci si niekedy veľmi potichu hovorím: kašľať na matrix, nestojí za to. Žiaľ, nedá sa, a tak naďalej netrpezlivo čakám na preradenie do kolónky „svojprávna“.