Medvedica a smrť

06.06.2017 17:00

Kniha Ericha Fromma Mať alebo byť? vyšla s podtitulom, že to je voľba, od ktorej závisí budúcnosť života. Fromm pátral po koreňoch vôle k životu podobne ako po koreňoch zla, čo zhrnul v diele Anatómia ľudskej deštruktivity.

Ľudia, ktorí majú radi život, dokážu rešpektovať integritu druhých, neboja sa nového, sú tvoriví, vedia improvizovať a prijímať riziko nečakaných, často nebezpečných situácií. Naopak, tým, pre ktorých „vlastniť“ znamená viac ako život sám, je bližší tzv. nekrofilný prístup k životu, v ktorom ustavične všetko kontrolujú, nenávidia zmenu, boja sa náhod, nevedia dôverovať a zbabelosť maskujú agresivitou.

Často sa desia prírody, ktorá ich poburuje podobne ako bystrý žiak v mase poslušných strachopudov, ktorá sa dokáže sama navzdory všetkému premieňať a nad ktorou preto túžia vládnuť olovom podobne ako nad prírodnými zdrojmi alebo rodinnými príslušníkmi.

Pred niekoľkými rokmi ma na túto tematiku upriamil článok filozofa Petra Vitteka Nájdi v sebe nekrofila alebo slušný človek a smrť. Teraz som si na milého Ericha Fromma nemohla nespomenúť v súvislosti s katastrofickým vyústením situácie medvedice, ktorej ľudia dali meno Ingrid a ktorú po tom, čo ju oddelili od mláďat, preventívne zavraždili vykonávatelia poriadku.

Áno, už počujem tú riavu urážok, čo sa na mňa bude valiť sťa nespútaná slovenská bystrina strhávajúca pôdu po nelegálnej ťažbe dreva na úbočiach a lesných cestách: že medvede sú premnožené, že medvedica si za to môže sama, že keď som tak kaviarensky premúdrená, mala som si ju zobrať k sebe domov (spoločne s utečencami alebo Rómami z osád), že divá zver nemá čo obťažovať ľudské sídla a vôbec, najlepšie by jej bolo niekde vo zvernici, kam by si posledný žijúci exemplár prišiel odstreliť virilný slovenský poľovník.

O príbehu Ingrid, ktorá bránila svoje deti pred agresívnymi samcami a ktorá si zvykla vyhľadávať potravu v kontajneroch, sa popísalo veľa. Je len príznačné, že za prítomnosť medveďov v dedinách a rekreačných centrách zvyknú „kompetentné orgány“ viniť samotné medvede.

Názory, aké aj teraz zazneli z úst Juraja Lukáča z Lesoochranárskeho združenia VLK o tom, že prvoradé a najmä dlhodobé riešenie problému je dôsledne zabezpečovať odpad, bývajú prepočuté alebo zosmiešnené. Aj vtedy, keď ochranári ponúkajú odbornú pomoc, ktorá môže zabrániť zbytočnému odstrelu.

Vzťah človeka a prírody je (často nielen) na Slovensku frommovským zrkadlom dilemy o voľbe, ako sa má uberať náš budúci život. Obzvlášť hrôzostrašne vyzneli v tom kontexte slová starostu Pribyliny, podľa ktorého je choré, že ľudia dali zvieraťu ľudské meno a že si mláďatá majú užiť „našu“ slobodu. Logika opodstatnenia degradácie ľudských bytostí sa vždy zakladá na tom, že daná skupina ľudí sa najskôr vyjme z kategórie človek.

Ak dali, naopak, ľudia zvieraťu ľudské meno, zrejme to v niekom vzbudzuje obavy, že by človek mohol začať vnímať zviera ako bytosť, ktorá má rovnaké právo na život, ako máme my. A to sa mnohým páči najmenej zo všetkého.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#medvedica Ingrid
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku