V odobierke odznelo, ako rada pracovala v záhrade a vo vinohrade. Životy takmer všetkých starých Modranov a Kraľovanov sú vrastené do viniča; do ílovitej hliny, ktorej sa u nás vraví slín, sú vtlačené ich neviditeľné stopy cez chotár – do záhrad, vinohradov, na role… Napokon nás všetkých tá ílovitá kamenistá zem, v ktorej sa darí viniču a z ktorej rastú modranské vázy, pochová. „Pochová“ tu znamená aj „popestuje“.
V utorok bol krásny letný deň a kraľovanské lipy voňali a hučali včelami, zvonil zvon a my sme šli dolu ulicou v pohrebnom sprievode, aj okolo domu, v ktorom teta Olinka vyrástla, kde bola dievča, kde jej babka Píška zapletala vrkoče. Veď hej, pamätám si aj kraľovanskú babku Píšku, čo pekávala vynikajúce pagáčiky a nikdy vo februári nezabudla napiecť šišky a fánky, aj na dedka, ktorý chodil ľuďom za mäsiara na zabíjačky.
Dojímalo ma, ako stoja ľudia pred domami a pozerajú na sprievod, ktorý odprevádza ich „uličanku“, susedu a kamarátku.
Je dôležitou súčasťou tohto nášho pozemského životopisu, čo sme tu robili. To si tu o nás budú raz naše deti rozprávať. Olinka bola sestrička v nemocnici, sestrička všetkým ľuďom, čo to potrebovali, mala rada vinohrady a záhradu, každú voľnú chvíľu strávila vonku v „teréne“ akoby ju tá ťažká robota vôbec nebolela.
Mne sa však najviac páčilo, ako mala rada ručné práce. Raz som jej požičala staručkú babičkinu dečku, na ktorej boli vyšité košíčky s kvetmi. Nie je možné, aby to také pekné a veľké vyšila. Zo dvakrát mi ju ukázala, ako na nej pokročila robota. Jej košíčky boli väčšie, aj obrus mala väčší, novší a krajší. Páčilo sa mi, ako sa tešila. Rovnako sa tešila, keď hovorila čo pletie, čo piekla alebo už vtedy, keď sa piecť len chystala.
Možno žiadne veľké svetoborné činy, len život obyčajnej Kraľovanky, babičky Olinky, ktorá svojimi starostlivými rukami každú jar začala „vyšívať záhradu, roľu, záhumienok aj vinohrad, a na jeseň jej tá zem zasvietila ako obrus! Celým svojím pokorným životom akoby vyšila tu na zemi ornament. Naoko jednoduchý, no skúste si ho odkresliť ako ona tie babičkine košíčky, a nieto ešte vyšiť a dokončiť! Konská robota, tieto naše životy!
Keď zomierala naša mama, teta Olinka jej chodila pichať infúzie. Sedeli sme v obývačke, fľaša zavesená na lustri a čakali, kým infúzia vytečie. Bolo to pár dní predtým, ako mama zomrela, jej posledný pobyt doma, už bola zmätená. Zadriemala a zrazu hovorí: „Ja cítim, že z tej skúšky dostanem jednotku, Olinka!“ Ja som sa preľakla, ale ona odpovedala: „Ty si nič iné nezaslúžiš, iba jednotku!“
Dievčatá, už to máte za sebou obe, obe ste to tu skončili na samé… A možno keby nám ktosi vypisoval na sklonku života vysvedčenia, boli by sme všetci vyznamenaní!