Prevádzkovatelia začali podrobnejšie monitorovať šírený obsah, a v mnohých prípadoch zakročili jeho zmazaním či deaktivácou užívateľských kont.
Sociálne siete pomáhajú šíriť nenávistný obsah. Často pomocou dezinformácií, poloprávd či vyslovených lží. Podľa rámcového rozhodnutia o boji proti rasizmu a xenofóbii z roku 2008 sa za verejné podnecovanie k násiliu alebo nenávisti na základe rasy, farby pleti, náboženského vyznania, rodového pôvodu či národného alebo etnického pôvodu považuje za trestný čin. A to aj vtedy, ak k tomu dochádza na internete.
Aj v tomto prípade platí, že najúčinnejšia je prevencia. Iniciatíva, ktorá zamedzí šíreniu on-line nenávisti, je potrebná, aj keď je to hrubá záplata: cez jej sito preniknú rôzne rasistické, xenofóbne prejavy, a, naopak, postih je v niektorých prípadoch neoprávnený. Hlavný problém je však inde.
Jedným zo zdrojov nenávisti k „iným“ sú predsudky, nedostatok informácií či hlúposť. Liekom je otvorená diskusia, konfrontácia s pravdou. Horším prípadom je, ak nenávisť pramení vo vedomom parazitovaní na slabších.
Politická kríza pomohla nárastu politických strán, pre ktoré je to hlavnou stratégiou. Parazitujú na strachu z neznámeho, na vžitých predstavách a predsudkoch, na slobode prejavu, ktorej sa dovolávajú vždy, keď im chce niekto vziať možnosť šíriť nenávisť, a v konečnom dôsledku parazitujú na slabosti tých, ktorí sú terčom ich nenávisti.
Tento typ politických parazitov si za súpera cielene vyberá niekoho slabšieho. Nešťastného utečenca, uviaznutého medzi miestom, kde sa nedá žiť, a miestom, kde mu žiť nechcú dovoliť. Vystrašenú moslimskú rodinu na bratislavskej hlavnej stanici, na ktorú bliaka čosi nepekné banda chuligánov. Osamelého Róma vo vlaku, psychicky terorizovaného skupinou parazitov v zelených mikinách. Parazitické hrdinstvo sa totiž najlepšie ukazuje na obeti, ktorá sa nevie brániť. Ba čo viac, nesmie sa brániť – pretože prevládajúca verejná mienka ju vopred vidí ako toho zlého, kto si trest zaslúži.
Občas sa politický mainstream spamätá, a proti nenávistným parazitom zakročí. Zakáže nejakú stranu či hnutie, rozpustí organizáciu, parazita, čo príliš vyskakoval, pošle za mreže. To je v poriadku. Šírenie nenávisti je rovnaký (z hľadiska dôsledkov potenciálne horší) trestný čin, ako krádež. Problémom je, že v tomto boji mainstreamu proti nenávisti je často riadna dávka pokrytectva.
Práve „štandardné“ strany a politici majú veľký podiel na vytváraní spoločnosti, v ktorej sú niektoré formy nenávisti považované za normálne. Nehanbia sa prihriať si popularitu na rasizme, xenofóbii či inej intolerancii. Inak povedané, ak nevedia presvedčiť pozitívnym odkazom, bez veľkého ostychu si zaparazitujú.