Emo Bohúň, slovenský novinár, ktorého ťažisko tvorby bolo obdobie prvej Československej republiky, bol aj autorom memoárovej literatúry, ktorá si získavala čitateľskú obec najmä zásluhou spomienkových rozprávaní s nádychom humoresky, nostalgiou za „starými časmi“ a láskyplným opisom známych i anonymných a často smutno-bizarných postáv slovenského predprevratového i poprevratového sveta. Emo Bohúň bol z generácie intelektuálov, ktorí si za svoje poslanie vytýčili duchovné povznesenie Slovenska, čo za žiadnu cenu nemalo byť oddeľované od zlepšovania sociálnej situácie. Z generácie tých, ktorí zapadli prachom vo všeobecnom povedomí ľudí, pretože ich povojnový režim neraz zámerne gumoval – či už v rôznych „prevýchovných“ akciách alebo prázdnymi miestami v učebniciach. Neraz sa potom pominuli na smútok, lebo nová doba nemala veľa zmyslu pre poéziu zašlých, síce nie ideálnych, ale aspoň „smradom života“ presiaknutých čias.
Títo prachom zaviati intelektuáli písali často príbehy, ktoré boli už vtedy pokryté prachom. Aj možno najobľúbenejšia Bohúňova kniha sa tak volá – Zaprášené histórie. Je až dojímavé, koľko lásky vložil do opisu miest, krajiny a pestrej, najprotichodnejšími osudmi spojenej i rozdelenej palety ľudí, ktorí tvorili neoddeliteľnú tvár rozmanitého Slovenska.
Medzi zabudnutými slovenskými svetobežníkmi, pouličnými o opernými muzikusmi, skrachovanými barónmi, prešporskými Grétkami a kraxlhubermi či pomätenými stratencami v rýchlo sa meniacom čase vynikajú najmä Cigáni, ktorým Bohúň venuje špeciálnu lásku, obdiv a vďačnosť. Podobnú, ako venoval Bratislave, ktorá bola podľa neho „poslednou štáciou“ nadzemského čara, ktoré sa nesie z cigánskych huslí až kdesi od Uralu a zastavuje sa v nabitých bratislavských kaviarňach a pivniciach, kde pri večne plných džbánoch vína plačú krásou a žiadzou schvátené duše. Ďalej na západ už Cigáni vraj hrávali len hosťovsky, a domov sa vracali ako páni, ktorí povznášali slovenskú pieseň z hlbokých tiesňav hore k oblohe, aby sa potom na krídlach vtákov voľne niesla na všakovaké náhodné miesta. Najslávnejší zo všetkých, Petrom Michalom Bohúňom odmaľovaný Jožko Piťo, legendárni Pihíkovci, Cibuľka, Barna, Šovanka, Rigó, Rácz… a anonymné „bandy“ vítajúce a tešiace cestujúcich na vlakových staniciach alebo v podbrániach starých domov.
Aj dnes sa ešte sem-tam stane, že sa nám do života zapletie pouličný muzikant, a nemusíme byť ani veľmi v rokoch, aby sme si ešte pamätali vínne pivnice s cigánskou muzikou. No už Emo Bohúň pred vyše polstoročím trpko zaplakal, že krásne časy spontánneho muzicírovania sú preč, že Cigánov zo staníc „odpratali“, aby nebodaj nevniesli trochu poézie do nudného dňa riadeného neúprosným drilom času. Ale dnes ak nový človek príde do tohto jeho aj môjho zglajchšaltovaného mesta premeneného na nocľaháreň, asi sotva uverí tomu, že sa z jeho pivníc ešte nie tak dávno niesli cigánske husle, ľudia v nich spievali a neboli takí smutní, pretože sa im ten smrad života páčil a páčilo sa im, že tu môžu byť.