Dobrý rozhovor o čomkoľvek je sviatok! Aj festival je sviatkom, príležitosťou sa stretnúť a porozprávať. Tak som si jeden vymyslela, lebo sa mi zdalo, že poézia v akejkoľvek podobe nám chýba ako soľ.
Bývam v Modre a pracujem v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Nie je to obyčajná mestská knižnica, má regionálny, „malokarpatský“ záber. Vždy sa v tomto regióne, čo sa literatúry týka, diali veci! Odjakživa sa v našom regióne darilo viniču a možno to s révou vínorodou súvisí, odjakživa boli malokarpatské štepnice úrodné aj čo sa týka literatúry.
Festival sme nazvali Feliber poetry s odkazom na occitánskych básnikov – felibrov, ktorí sa hlásili k svojmu kraju, jazyku, slobodnému písaniu, nazývali sa robotníkmi slova. Ich najznámejším predstaviteľom bol nositeľ Nobelovej ceny básnik Frederic Mistral.
Málokto však vie, že aj Slováci mali svojich „felibrov“, ku ktorým sa hlásil básnik Ján Smrek! Málokto vie, že vyrastal v modranskom sirotinci, počas prvej svetovej vojny sa dostal až do Palestíny, a keď sa vrátil, zaklopal opäť na bránu evanjelickej fary v Modre, kde našiel zázemie u kňaza Samuela Zocha, biskupa a prvého bratislavského župana.
Málokto vie, že básnik Ján Smrek je čestným občanom mesta Modry, ale ten, kto má rád poéziu vie, že navždy zostal pripútaný k nášmu kraju a jeho atmosfére a kráse. Láska k životu vo všetkých podobách v jeho básňach bujnie ako vínna réva nad Modrou a nad Pezinkom, nenáročná na pôdu, znášajúca aj sucho, volajúca však po dobrom a robotnom gazdovi a takmer každodennom dotyku.
Z tejto zeme rastú naše džbánky, z tejto zeme sa „žmýka víno“, táto zem bola dobrou pôdou pre básne Jána Smreka. Feliber poetry chce osláviť poéziu všetkých malokarpatských, slovenských i stredoeurópskych felibrov.
Báseň je úkaz, niekedy kopec, otrasná skúsenosť, krajina, ktorá nemá mapu, odbočeniami sú metafory, skratkou trebárs rým, zavše nastavuje nohu, a keď si myslíte, že ste stratení, prišli ste do cieľa. Báseň je ulička, ktorou nás naviguje básnik, aby nás doviedol „bez rebríka na húru“, je radosť z reči, stromov, trávy, poézia je smútok napísaný strašnou „tintou“, niekedy namaľovaný a inokedy príde ako zvuk, poézia je možno radosť, a je všetko, čo neviete povedať, a možno do nej vedie ulička, čo sa volá trebárs kalambúr.
Festival poézie s odvolávkou na všetkých felibrov sveta sa začne na budúci štvrtok v Malokarpatskom múzeu v Pezinku vernisážou Daniela Heviera Druhý život slov pod kuratelou Michala Murina, pokračuje na druhý deň v Pezinku na Schaubmarovom mlyne defilé najlepších slovenských básnikov a básnikov z krajín V4 a skončí sa v sobotu, v prvý deň prázdnin v modranskej starej radnici.
Budeme čítať básne, zhovárať sa o poézii, počúvať hudbu, popíjať víno, pôjdeme do sirotinca a ochutnáme koláče jedna báseň. Celý ľudský život je totiž jedna báseň, len si to občas treba pripomenúť, a na to je tu náš festival.