To, že pri vážnych témach sú komentáre zväčša nelichotivé či priam zúfalé, je pravda skoro úplná. Hlavne pokiaľ ide o stav slovenskej spoločnosti, čoraz väčšmi sa prepadajúcej do stavu zatrpknutosti, bezmocnosti a stúpajúcej agresivity. Skutočne by sa zdalo, že Slovensko je dnes sivá krajina plná zamračených, zlostných a zlomyseľných ľudí. No predsa: každá minca má dve strany.
Ak sa potom rozhodneme vrátiť sa späť do skutočného života, skutočnosť môže priniesť aj iné správy o spoločnosti. O tom, že majú ľudia problémy a že (hlavne v anonymite internetu) reagujú prehnane, sa nemusíme sporiť. Nemusí to však znamenať, že sme skutočne tak strašne zlí alebo že vôbec nedokážeme komunikovať, pokiaľ sa stretneme zoči-voči. Myslím, že všetky „znepriatelené strany“ napokon spája rovnaká potreba.
Cestujúc vlakom z Bratislavy smerom na stredné Slovensko a ďalej sa v kupé rozvinie diskusia s cudzincom, ktorý sa pýta na jednotlivé názory na to, čo na Slovensku najviac trápi, čo im podľa nich dala alebo vzala doba po roku 1989 a prečo máme extrémizmus na tanieri dnes už celkom bežne. Jedna pani je učiteľka a zapálene zhrnie svoje najväčšie trápenie – stav školstva – do jedného slova: katastrofa. Nízke tabuľkové platy, nezáujem všetkých vlád o učiteľský stav, neúcta, ako spoločnosť všeobecne pristupuje k inštitútu vzdelávania a dôležitosti učiteľov. Štrajkovať? Áno, štrajkujeme, ale štrajky inteligencie sa zosmiešňujú. Zato keď štrajkovali zamestnanci automobilky, pochválil ich samotný premiér.
Na strednom Slovensku, ktoré dnes priťahuje pozornosť z vonka ani nie pre svoje prírodné a kultúrne krásy, ako kvôli rýchlo sa šíriacej reputácii istého župana, je prívetivosť ľudí viditeľná na prvý pohľad a vo vzduchu sa nevznáša žiadne dusno, ktoré by sa dalo krájať. Trápenia rovnaké: málo práce, vysoká nezamestnanosť, nízke ohodnotenie a nad to všetko opäť pocit neúcty od svojich vlastných.
Chlapec zarábajúci vo Viedni štyrikrát toľko, koľko dostával v rodnom kraji za tú istú prácu, si v zahraničí najviac nepochvaľuje ani tak štvormiestnu výplatu, ako správanie šéfa: „Na Slovensku sa mi nikdy nestalo, že by za nami šéf prišiel, podal nám ruku a poďakoval. Akurát sa vyhrážal.“ Nepýtam sa, koho bude voliť, a keby mi aj povedal, čo nechcem počuť, sotva by som ho považovala za nehodného rozhovoru alebo za extrémistu.
Presne to isté sa odohráva v jednej rómskej osade, v ktorej onen vyššie nemenovaný župan ešte pred svojím zvolením organizoval demolačné práce. Každý, kto trpí chorobou presvedčenia, že „Rómovia nechcú pracovať“, by mal aspoň raz preukázať ochotu zhovárať sa. Lebo ich netrápi nič iné, ako potenciálnych podporovateľov župana: nedostatok práce a nízke ohodnotenie. Ale predovšetkým to, že za nimi, parafrázujem, „šéf nepríde, nepodá ruku a nepoďakuje“. Jednoducho, nedostatok úcty.