Americký prezident dnes potrebuje čokoľvek, čo môže vyhlasovať za úspech. Doma si ich veľa neužije, tak zbiera body aspoň v zahraničí. Pred poslednou návštevou EÚ sa zastavil (okrem iného) v Saudskej Arábii. Tentoraz to bolo Poľsko. Vláda J. Kaczynského (nazývajme veci pravými menami) je mu názorovo blízka a mohla mu sľúbiť jasajúce davy. Bonus: Poľsko kúpi raketový obranný systém a mohlo by začať dovážať americký skvapalnený plyn.
Pre Varšavu, ktorá sa, so súčasnou vládnou garnitúrou, postupne diskvalifikuje z európskeho politického mainstreamu, mala byť Trumpova návšteva zadosťučinením. Kto potrebuje Berlín a Paríž, keď pri vás stojí najväčšia mocnosť sveta? Že to nie je také jednoduché, je zrejmé. Ale ako mediálny odkaz a PR je to užitočné, aspoň krátkodobo.
Trump okrem toho pozlátil ďalšiu iniciatívu poľskej vlády: summit Iniciatívy troch morí. Prvé stretnutie krajín od Pobaltia po Jadran, minulý rok v Dubrovníku, bolo menej nápadné. Venovalo sa najmä hospodárskej spolupráci. No súčasná poľská vláda má s iniciatívou očividne väčšie plány – od spolupráce v obrane po politickú protiváhu nemecko-francúzskeho tandemu.
Abstrahujme od úvah, do akej miery je to reminiscencia na „veľké Poľsko“, dominujúce stredo-východnej Európe, či Plán Intermarium poľského medzivojnového vládcu generála Pilsudského. Z pohľadu iných krajín regiónu vrátane Slovenska je podstatnejšie, čo im môže podobná iniciatíva priniesť dnes.
Nie veľa. Iniciatíva má význam, pokiaľ smeruje k prehĺbeniu hospodárskej spolupráce v koridore Pobaltie-Jadran: prepojenie energetickej a dopravnej infraštruktúry a pod. No v politickej je základným rámcom spolupráce Európska únia, a v obrannej (zatiaľ) Severoatlantická aliancia a (možno) budúca európska obranná spolupráca.
Akékoľvek snahy urobiť z Iniciatívy troch morí „politický blok“ tak povedú k trom rizikám. Prvým je strata energie a času na neplodné diskusie o „protiváhe voči Berlínu a Parížu“, vzťahu iniciatívy k (hmlistému) konceptu „integračného jadra, a pod. Energie, a času, ktoré môžu byť investované napríklad do posilňovania energetickej bezpečnosti budovaním infraštruktúry.
Druhým rizikom je, že si myšlienku hlbšej spolupráce stredo- a východoeurópskeho regiónu prisvoja nacionalistickí politici, ako alternatívu európskej integrácii (liberálnej, protinárodnej… – vyberte si).
Tretia hrozba sa ukazuje už teraz. Jedným z prejavov politickej krízy v strednej Európe je rast euroskeptických nálad, aj v časti mainstreamu. Sny o „stredoeurópskej konfederácii“ by tak mohli byť cenou útechy pre tých, ktorí sa – z akéhokoľvek dôvodu – diskvalifikujú z posilňovania európskej integrácie. Bez ohľadu na to, že predstava „mosta medzi Východom a Západom“ už priniesla krajinám v tomto regióne dosť mizérie.