V škole sme sa učili, že najväčšie ruské rieky sú Ob, Jenisej a Lena. Včera som vo filme videla temnú tmavomodrú rieku Jenisej. Videla som, ako je skoro zjari zamrznutá, a len čo ju slnko zohreje, začne na nej pukať ľad, obrovské mohutné ľadové kryhy pukajú nahlas, akoby rieke ktosi lámal kosti, akoby ruskej tajge kdesi v hlbinách rieky Jenisej pukalo srdce. Rieka tie kryhy vyplavuje na breh a potom nesie spolu s naplaveným drevom, ktoré lovci spracovávajú.
Videla som rieku Jenisej, jej meandre, v ktorých sa ešte neskoro na jar tvorí ráno ľad, zelenkavé odtiene, a rybári si pri brehoch rozvešajú siete ako bielizeň, do rána všetky ryby, čo chytia, zmrznú aj s vodnými rastlinami, a odspodu to vyzeralo ako obrazy alebo sny, v ktorých spia v sieťach ryby ako morské panny a ovíjajú vodné rastliny.
Keď sa na jar topí ľad na rieke Jenisej, voda z brehov sa porozlieva a v noci zamŕza a malí chlapci z dediny Bachtia sa korčuľujú v lese. V lete v tom istom lese chodia ich otcovia na lyžiach, ktoré si sami zhotovia, po machu. A los, keď pláva proti prúdu, vyzerá, akoby v rieke plával živý strom.
Kanoe si lovci zhotovujú sami, majú aj motorové člny a v rôznych častiach roka chytajú rôzne ryby, nádherné šťuky, jesetery alebo majú plné siete lesklých malých rybičiek. Večer lovci vo svojich zruboch varia čaj a zapália si cigaretu. Celé dni sami, každý len so svojím psom. Jeden z nich vraví: „Keď som sem prišiel, mal som pocit, že sa mi splnil dávny sen. Človek pracuje a pracuje, iba vtedy má život zmysel.“
Sedím u nás doma v Modre v izbe, pozerám na zamrznuté ryby skoro na jar v rieke Jenisej, na zelenkavosivú na jar a potom temnomodrú rieku v lete, pichá ma pod solarom, čo keď niečí sen je aj mojím snom? Aký hlas a odkiaľ ku mne prehovoril? Po filme si dojatá na terase zapálim a je mi ľúto, že nemám komu povedať, že som videla v zamrznutej rieke báseň.
Dnes som šla s dcérou k lekárke na injekciu. Kdeže je rieka Jenisej, brechajúci psík a zamrznuté ryby? V Pezinku je zápcha, popri ceste mojim očiam nastavujú oči reklamy, hľadáme miesto na parkovanie, bežíme chodbou, vo výťahu sa vezieme s paňou, ktorá mieri do tej istej čakárne, a keď doktorka otvorí dvere a pozýva nás dnu, tak okato dá najavo, že nebude čakať, že ona je na rade, hoci sme prišli naraz, púšťame ju dnu. Všetci chorí, väčšina sa sťažuje na drahotu, na dovolenku sa tuším nik nechystá, šťastný tu nie je nik.
V ambulancii je dobre. Dcére tečie injekcia, našu pani doktorku príde pozrieť manželský pár s deťmi. Pred časom si adoptovali dieťa s Downovým syndrómom, teraz ďalšie, opäť s Downovým syndrómom, úplne maličké. Pani doktorka ich usadí vo svojej pracovni a keď injekcia dotečie, pozve mňa a moju dcéru pozrieť na deti a ich rodičov. V kresle sedí dievča v mušelínovej sukničke, opäť báseň, a otec drží na rukách chlapčeka.
Včera som po dlhom čase videla naozajstných živých ľudí v naozajstnej prírode, zamrznuté básne v Jeniseji, no a dnes som stretla štyroch šťastných ľudí. Videla som im to na očiach!