Aj neskorší modernizmus chcel meniť sociálne usporiadanie, akurát že vznešené reči o architektúre ako chráme duše už nikoho nezaujímali. Architektúra pre masy sa vnímala čisto ako účelová vec. Wright modernizmom otvorene pohŕdal. „Len preto, že ľudia žijú vo veku strojov,“ tvrdil, „neznamená to, že aj ich domy majú vyzerať ako bezduché stroje.“ V jeho škole architektúry Taliesin Fellowship sa musel každý žiak a žiačka povinne venovať manuálnej práci, hudbe, divadlu a v nedeľu večer čítať poéziu. To všetko bolo podľa Wrighta pre architekta rovnako dôležité ako práca za rysovacou doskou.
Podobný prístup si zvolil dnes jeden z najslávnejších svetových hudobníkov, argentínsko-izraelský klavirista a dirigent Daniel Barenboim. Podľa neho je hudobník len vtedy veľký, ak je jeho hudobný prejav syntézou širokých znalostí a vnemov z rôznych oblastí života a umenia. V opačnom prípade je jeho virtuozita len to, čo pre Wrighta architektúra bez hudby, len bezduchý stroj. Barenboimov prístup k hudbe sa možno dá vystihnúť parafrázou Wrightovho vzťahu k architektúre: „Hudbu hrám preto, aby som ňou zmenil sociálne usporiadanie sveta.“ Keď sa stretol s palestínskym intelektuálom Edwardom Saidom, založili symfonický orchester West-Eastern Divan Orchestra, ktorý združuje okolo 80 hudobníkov z Izraela, arabských krajín a Palestínskej samosprávy. Barenboim iste vie, že týmto telesom zásadne nezmení politiku svojej krajiny vo vzťahu k Palestínčanom, ale vlastným prispením o zblíženie ľudí, ktorí by sa inak (zrejme) nenávideli, dáva svojej hudbe zmysel presahujúci bežné estetické kvality.
Keď zomrel futbalista Sócrates, Brazília ronila slzy nielen preto, že odišiel športový hrdina, ktorý pätičkami privádzal do vytrženia masy. Zomrel muž, pre ktorého bol virtuózny futbal predovšetkým nástrojom zvrhnutia vojenskej diktatúry. „Doktor“ Sócrates, futbalista a detský lekár, počas pôsobenia v SC Corinthians Paulista založil hnutie Korintská demokracia, aby „behom za loptou sprostredkoval myšlienky participatívnej demokracie a futbalom vzdelával ľudí“. V sobotu sa v klube nestretávali len športovci, boli tam hudobní skladatelia, speváci, maliari, architekti, režiséri, poeti. Z hráčov zostavil skupinu futbalistov s politickým povedomím, vďaka ktorým Korintská demokracia znamenala futbal, ale nielen futbal: bol to sen každého Brazílčana a Brazílčanky o slobode.
Vo vzdelávaní už dávno prevládol onen trend, že „vznešené reči o povolaní ako o chráme duše“ už nikoho nezaujímajú a jediné, na čo sa kladie dôraz, je účelovosť. Asi aj preto dnes väčšina domov, hudby a športu pôsobí ako bezduchý stroj. A tí, čo ho poháňajú, často ako fachidioti.