Zvrátiť povahu tohto zmýšľania nie je ani v jednom prípade možné. Predstavu bežného vystúpenia zo zákernej všednosti a každodennosti, našťastie, neprerážajú nijaké racionálne argumenty, ktorých majú obe strany vždy nadostač. Je to skoro ako v politike. Ak sa nimi človek čo len trochu odlišuje, potom síce môže vyvolať súcitný, ale vždy aj viac-menej pohŕdavý postoj.
Tento rok som si zvolil druhú možnosť, dokonca, aby vody bolo dosť, rozhodol som sa pre more. Ja sa síce takto rozhodujem každý rok, čo so sebou nesie určitú stabilitu, no na druhej strane aj výhodu, že zástancovia hôr sa ma už na nič nepýtajú, ale hneď vyhľadajú bližšie duše, s ktorými môžu celé hodiny rozprávať o hubách, skobách, lanách a všakovakých praktických „cepínoch“.
Utešuje ma, popri prirodzenej závisti, iba to, že s celou touto perfektnou výbavou by boli napríklad na pláži pri mori úplne stratení. Aby trochu splynuli s prostredím, museli by sa jej čo najrýchlejšie zbaviť.
To neznamená, že more je úplne bez problémov. Úplne v rozpore so súčasným prírodovedeckým poznaním sa človeka začne dotýkať hneď materiálne, aj keď je ešte tisícky kilometrov ďaleko. Napríklad celý morský príliv, aspoň podľa mňa, je určený iba na to, aby more mohlo dostatočne rýchlo obliznúť najbližšou pomyselnou vlnkou najbližšiu „embosovanú“ debetnú kartu dovtedy jemu neznámeho suchozemca. Tie iné si príliš nevšíma, aj keď ich celkom nevylučuje.
Aj ľudia pri mori sa o takúto kartu, istotne pod vplyvom miestnych prírodných podmienok, zaujímajú nanajvýš vášnivo. Po intenzívnom morskom prílive však na karte zákonite dochádza akosi k odlivu hotovosti, ale platobná karta je potom akoby ľahšia a takpovediac aj oveľa vzdušnejšia.
Prímorské národy už človeka bez karty nevnímajú úplne humanisticky. Pas, hotovosť, občiansky preukaz, to všetko sú nepreukázateľné a nezaujímavé záležitosti. Ale debetná karta je pre nich viac dôveryhodná ako napríklad odtlačok prsta, vzorka DNA alebo čistý register trestov. Nikto bez nej najčastejšie nedostane ani hotelovú rezerváciu, ani auto z požičovne. Tieto skutočnosti však styk s inými ľuďmi vôbec nevylučujú.
Na ceste k moru človeka sprevádza celý rad ľudí. O mnohých vie, o iných vôbec nie. Mám ich rád. Od jedného letiska k druhému. Od cieľového letiska až k domorodcom. K domorodcom sa treba správať ohľaduplne, lebo oni vôbec nemôžu za to, že tam žijú a že sa tam narodili. Treba pre nich pripraviť vždy vhodné darčeky a vychádzať pritom z histórie.
Napríklad dobrosrdeční holandskí turisti získali v roku 1626 od domorodcov celý ostrov Manhattan v USA iba za väčšiu škatuľu sklenených guľôčok a zrkadielok. Prečo si z nich nevziať príklad? Dnes človek za obyčajný slovenský suvenír získa úsmev a niekedy i pochopenie. Ale práve to v dnešných ťažkých časoch vôbec nie je málo.