Jeho obdobu si možno vypočujeme aj od Andreja Danka, keď sa vráti zo svojich „hovorov so sebou samým“: v týchto zložitých časoch potrebuje Slovensko stabilnú, štandardnú vládu: ako inak, tú našu. Najmä v situácii, keď veľkú časť opozície tvoria euroskeptici, nevypočítateľné elementy a fašisti.
Epidémia politickej zodpovednosti a nadšenia pre európsku spoluprácu nezasahuje len koalíciu. Igor Matovič na tlačovke vyhlásil, že z OĽaNO má byť alternatíva pre demokratických a proeurópskych voličov. Jej poslanci síce sedia v euroskeptickej skupine ECR, no to sa môže rýchlo zmeniť.
Členstvo v jadre neurobí samo osebe nič ani so stále viac neférovou spoločnosťou. Nezbaví nás oligarchov prikrmovaných z verejných zdrojov, ani finančných skupín.
Vrcholom bola premiérova tlačovka na ministerstve zahraničných vecí. Za podstatu svojej politiky označil úzku spoluprácu s francúzsko-nemeckým tandemom. A ak by si mal vybrať medzi V4 a EÚ, vyberie si úniu. Bol to ten istý Fico, ktorý nie tak dávno dobre že nepremieňal visegrádsku skupinu na mocenský blok, ktorý „v EÚ nemôže ignorovať ani Nemecko“ (voľná parafráza).
Predpokladajme, že oháňanie sa členstvom v jadre nie je len spôsob, ako vyšachovať opozíciu a odviesť pozornosť od problémov vlády (Fico), či vyárendovať si voľné miesto na politickej scéne (Matovič). Predpokladajme, že sa na slovenskej politickej scéne stabilizuje ďalšia deliaca línia – podľa postoja k prehlbovaniu európskej integrácie. (Trochu opatrnosti však nezaškodí: aj v rokoch 2010 – 2012 hral Robert Fico kartou zodpovedného Proeurópana – a o necelé štyri roky neskôr pokojne politicky zneužil kritiku „zlého Bruselu“.)
Ak to totiž s integračným jadrom myslia vážne, je načase hľadať čo najširší spoločenský konsenzus v extrémne citlivých otázkach: od obrany cez vnútornú bezpečnosť, migráciu, dane po sociálnu oblasť. Vo väčšine z nich sme boli doteraz čiernym pasažierom. Zviezli sme sa na spoločných výhodách, no neradi platili za lístok.
Konsenzus vyžaduje dobrú diskusiu. A dobrá diskusia poctivé argumenty. Na začiatok sa stačí vyhnúť chybám, ktoré sme urobili pred vstupom do EÚ. V prvom rade, členstvo v „integračnom jadre“ (ak vznikne) nebude bankomatovou kartou s voľným výberom. Nezabezpečí automaticky dvojnásobné platy a dôchodky. Vytvorí lepšie podmienky než izolácia na európskej periférii, no je na nás, aby sme v tom „jadre“ neostali montážnou halou a zásobárňou lacnej pracovnej sily (a talentov).
Členstvo v jadre neurobí samo osebe nič ani so stále viac neférovou spoločnosťou. Nezbaví nás oligarchov prikrmovaných z verejných zdrojov, ani finančných skupín, ktoré si vykolíkovali krajinu i politické strany. Brusel bude mať možno viac možností chrániť základné pravidlá právneho štátu, no nezabráni zneužívaniu predsudkov, rasizmu či xenofóbie politikmi – vrátane mainstreamových.
Členstvo v integračnom jadre nie je zbavením sa svojprávnosti – ani zodpovednosti. Bude len príležitosťou vytvoriť lepšiu, férovejšiu krajinu. Dosluhujúce politické elity by mohli pomôcť aspoň tým, že tú príležitosť nezmeškáme.